Dávno som sa s Táňou zhodol na tom, že naše spoločné dieťa je našou najdôležitejšou životnou úlohou. Predtým sme podľa plánu vyriešili všetky podružné úlohy, ktoré život práve prinášal – svadbu, bývanie, dizertačnú prácu atď. Uvoľnili sme si ruky a hlavy, aby sme sa mohli plne sústrediť na naplnenie túžby po dieťati. Táto stratégia sa ukázala byť správna. Vyzeralo to, že sny sa ďalej plnia podľa nášho plánu, až sme tomu nemohli uveriť. Tešili sme sa znova a znova, ako sa na tehotenskom teste vyfarbujú tie správne prúžky. Žasli sme nad krevetkou na sonograme. Neskôr sme obdivovali pulzovanie Zinuškinho srdiečka. Dokonca sme ju na sone raz videli aj zívať. Zina zíva. A my dojato zízame. Všetko, ešte aj triple test, bolo v poriadku a keďže sme si všimli prudkú Zinuškinu averziu voči ultrazvuku, o podrobnom 3D USG vyšetrení sme nechceli ani počuť. Vychutnávali sme si komunikáciu s našou dcérkou cez stenu bruška. Spievali sme jej, rozprávali sa s ňou, hladkali, brávali na výlety do lesa na čerstvý vzduch. Ona si veselo kopkala a klopkala, najmä keď jej mamička poslala niečo dobré a výživné. To tehotenstvo bolo také krásne a takmer bezproblémové, že sme sa Zinuške vôbec nečudovali, že si ho chce s nami užívať čo najdlhšie. Termíny prichádzali a odchádzali a Zina sa neponáhľala. Žiadna panika, plodovej vody je síce akosi priveľa, ale prietoky sú v poriadku. Nakoniec však páni doktori v baby friendly pôrodnici v Dunajskej Strede stratili s týmto mimoriadnym dieťaťom trpezlivosť a nasadili ťažké chemické zbrane, aby ho dostali von v nimi prijateľnom cez termíne. Behom 48 hodín vyvolávačka, utlmovačka, opäť vyvolávačka. Zinuška bola z toho taká vyľakaná, že tesne pred pôrodom sa rozhodla radšej zostať v (ne)bezpečí bruška – pretočila sa do priečnej polohy. Vyhnanie z raja muselo byť zavŕšené cisárskym rezom. Bol šestnásty marec 2011, v kalendári meno Boleslav.
Ten cisársky rez rozťal aj životy nás troch na dve časti: bezstarostnú a primnohostarostnú. Vôbec mi nedochádzalo, že od Táninej anestézy už uplynuli celé hodiny a žiadne informácie o nej a Zine ku mne neprichádzajú. Potom sa zrazu rozleteli dvere a z nich preletela okolo mňa na posteli v polospánku Táňa. Videl si Zinušku? Ešte nie. Uplynul ešte hodný čas, a potom ma k Zinuške zavolali. Oči mala urputne zažmúrené pred prudkými umelými svetlami, v ústach hadičky, na rukách cievky. Hýbala sa len toľko, čo ju rozdychávali ambuvakom. „Pán Bednárik, Vaša dcérka je ťažko postihnutá. Nevie ani sama dýchať. Pozrite sa na tie ušká. A na tie krivé nožičky. Teraz pôjde na röntgen a hneď potom rýchlo sanitkou na novorodeneckú JISku do Nových Zámkov.“ Počas tých nekonečných hodín čakania som mal stále nachystaný fotoaparát na zachytenie veľkej radosti. Teraz som musel s vypätím všetkých síl prekonať veľký bolestný šok a urobiť aspoň jeden záber na pamiatku. Na rozlúčku. Aby som mohol Táni ukázať, aká bola Zinuška krásna. Fotoaparát mi pritom spadol na dlaždicovú podlahu. Niečo z neho odletelo, ale zostal funkčný a záber sa na druhý pokus podaril. Onedlho si po ňu prišli z Nových Zámkov a Zinuške som mohol už len zamávať do tmavej daždivej noci.
Stal sa však zázrak. Lepšie povedané, stalo sa niekoľko zázrakov. Zinuška je dnes napriek tomu, že jej príbeh sa začal tak desivo, vnímavé a veselé dvaapolročné dievčatko. Postupne sa naučila sama dýchať a teraz sa učí aj sama jesť z lyžičky. Už si vie sama umyť zúbky. Keď chce, tak si aj stiahne ponožky. Vďaka intenzívnemu cvičeniu sa predvčerom na Hovoranských lúkach prvýkrát sama posadila. Jej vážne zdravotné problémy riešili lekári v bratislavskej Detskej fakultnej nemocnici a v Detskom kardiocentre podľa priority. Nečudo, že na úplné doriešenie jej PECiek došlo až pomerne nedávno, keď Zinuška završovala druhý rok života. Vyburcovalo nás k tomu odporúčanie ortopédov z DFNsP napraviť jej nôžky celkovou plastikou. O rizikách takejto operácie sme už vedeli svoje a tak sme trvali na konzervatívnej liečbe Ponsetiho metódou u docenta Radlera v Ortopedickej nemocnici v Speisingu. Tvrdohlavosť sa nám aj jej vyplatila a vďaka porozumeniu VšZP a podpore OZ Pecka nás našťastie ani finančne nezruinovala. Dnes má Zinka krásne rovné nožičky, ktoré jej všetci obdivujú. Aj ona sama si ich rada rukami pritiahne až k očiam a kochá sa nimi. Ale keď Zinina pani cvičiteľka na Fyziatricko – rehabilitačnom oddelení začne ohovárať jej bývalé hokejky ako škaredé equinovary, tak sa jej ich zastaneme: aj tie boli krásne, ale tieto rovné sú funkčnejšie. Keď bude Zinuška raz chcieť, bude sa na ne môcť postaviť. Ľudia si musia zvyknúť, že naša Zinuška na všetko potrebuje svoj čas.