Začiatkom roka 2019 som zacítila opätovnú materinskú túžbu po bábätku. Hoci sme uz dve pomerne malé detičky mali, odpovedali sme s manželom na túto tužbu “áno” a keď o pár mesiacov tehotenský test ukázal dve čiarky, naše srdcia naplnila radosť z očakávania. Postupne však rôzne tehotenské príznaky nenechali na seba dlho čakať a najmä veľmi silná únava, čo však bolo aj pochopiteľné, keďže som bola pracujúca mamina s dvoma malými deťmi a vekovo po tridsiatke.
Nášmu bábätku sa však darilo veľmi dobre. Mojou tajnou túžbou bolo opať priviesť na svet chlapca, keďže prvorodený bol syn a druhorodená dcérka. Veľmi som sa potešila, keď nám na ultrazvuku potvrdili chlapčeka. Už dávnejšie sme s manželom mali vybrané meno Jonatán. Páčilo sa nám a tiež aj jeho význam (“Hospodin daroval”) a biblický pôvod. Veľmi sme sa tešili na Jonatána, keďže ešte len ako bol v brušku, už nám prinášal dobré veci, konečne sme kúpili dom, ktorý sme niekoľko rokov hladali a začali sme ho rekonštruovať.
Jonatánko sa narodil 20.októbra 2019, zhruba o 2 týždne skôr, ale úplne prirodzene, bez komplikácií a akýchokoľvek podporných liekov. Keď ho ošetrovali, povedali manželovi, že má trocha vykrivené nožičky, pravdepodobne z polohy v maternici a bude treba s ním cvičiť. Potom som si užila krásny čas s Jonatánkom a manželom na pôrodnej sále, kedy sme sa tešili z nášho zázraku a jeho prvých chvíl na tomto svete.
Zhruba o 2 dni prišla pani fyzioterapeutku a ukázala mi ako s malým cvičiť. Povedala, že treba poctivo aj 4x krát denne a že už aj do týždňa uvidím pokroky, ako sa nôžka bude upravovať. Prvé cvičenie prereval a ja s ním, ale postupne sme si zvykli a išlo to potom už aj bez plaču.
Z pôrodnice som odchádzala spokojná, lebo pani fyzioterapeutku prišla ešte ďalšie dni, aj Jonatánkovi otejpovala nožičky a v rámci prepustenia nám odporúčali isť sa dať vyšetriť potom ortopédovi a tiež na rehabilitácie. Tak sa aj stalo, že nám naša detská pani doktorka vypísala výmenné lístky s diagnózou “pedes equinovarus”, ktorú som si potom študovala sama na internete, keďže nikto mi k tomu viacej nič nepovedal. Volala som ortopédovi, že sa objednáme, ale povedali mi, že stačí prísť na kĺbiky a vtedy sa pán doktor na to pozrie. Tiež sme zháňali rehabilitácie, ale pre takéto malé bábätká sme našli možnosť len priamo v nemocnici a aj to sa skôr tomu snažili vyhnúť, lebo že je to veľmi malé bábätko. Z týchto reakcií som si vyvodila, že asi teda to nie je vážna diagnóza a že sa netreba stresovať.
Avšak moje materinská intuícia mi nedala spať. Aj najmä kvôli tomu, že manžel sa narodil s nejakym poškodením nôh, mal aj v detstve sadrovania a operácie, tak som pátrala a našli sme nejaké jeho správy, kde bola presne táto istá diagnóza. Tak som začala hľadať viac info na internete a vyskočila mi stránka PECka, kde som našla info a odporúčanie ísť rovno k Dr. Radlerovi. Jeden deň som si zobrala na premyslenie a rovno sme si zajednali termín, dostali sme promptne hneď o týždeň. Medzitým sme boli aj na prijímacej ambulancii na rehabilitáciách, kde mi potvrdili, že cvičím dobre, ale že by to mal pozrieť aj ortopéd. Deň pred Viedňou sme išli aj k slovenskému ortopédovi na kĺbiky, ktoré boli v poriadku, a nožičky najprv skomentoval: ”Fíha, to sme tu už dávno nemali!” Z toho som usúdila, že túto diagnózu asi často nerieši. Postláčal Jonatánkovi nohy pri vyšetrení tak, že bol až modrý a tiež mi odporúčal, že tak mám s ním cvičiť, predpísal dlahy a kontrola o 3 mesiace. Uzavrel to ako polohový PEC. Zhodou okolností sme popoludní išli ešte neurologičke, lebo v pôrodnici nemal robené sono mozgu a tá si teda hneď všimla aj nožičky, čudovala sa diagnostike pána ortopéda, podľa nej to nie je polohový PEC, že je to tuhšie, tak nám odporúčala ísť na sadrovanie na ortopedickú kliniku rovno do Bratislavy. Tak som hneď vedela, že je dobre, že ideme do Viedne.
U Dr. Radlera bolo vyšetrenie aj atmosféra veľmi príjemná. Jonatánko vôbec neplakal, pričom vyšetrenie bolo oveľa dôkladnejšie ako na Slovensku, Dr. Radler pozeral aj hlavičku, chrbátik, všetko komplexne. Potvrdil, že je to diagnóza PEC stredného stupňa. Predpísal Jonatánkovi 4 sádrovania, po ktorých bude nasledovať tenotómia Achillovky. Na ďalší deň ho rovno zasadroval v Speisingu. Nasledovali náročné týždne cestovania do Viedne a tiež zabezpečiť starostlivosť o dve staršie,ale stále malé deti (5 a 3 roky) najmä v tieto dni. Do Viedne sme si netrúfali ich brávať so sebou, boli to vždy samo osebe náročné dni, hoci starostlivosť a prístup personálu v Speisingu bol vynikajúci. Aj samotná operácia a predoperačné vyšetrenie prebehli v poriadku. Všetky predoperačné vyšetrenia sa podarilo vybavit v Speisingu týždeň pred operáciou (v deň, ako dostal poslednú 4.sadru). Takisto v deň operácie všetko prebiehalo hladko, stále nás informovali, čo bude nasledovať, všetko vysvetlovali, pýtali, či máme nejaké otázky. Bonusom bolo, že anesteziologička bola Slovenka. To veľmi potešilo, keď som práve jej mohla odovzdať Jonatánka do rúk pred operačnou sálou. Aj na pooperačnej sále bola sestrička Slovenka a chodila často za nami sa pozrieť. Hoci hovorím plynule nemecky, v tej chvíli to bol užasný balzam na dušu mať tam rodákov po ruke. Tiež bolo pre nás veľkým zázrakom, že sa nám podarilo vyzbierať peniaze na operáciu formou zbierky. Manžel spravil plagátik a veľké množstvo našich priateľov to zdieľalo na sociálnych sieťach. Bolo to neuveriteľné, ale do 2 týždnov sme mali potrebnú sumu a mohli uhradiť zálohu za operáciu. Mnohých z darcov sme vôbec nepoznali – bol to krásny znak ľudskej solidarity.
Po úspešnej operácii sme s radosťou cestovali domov, že môžeme chystať a sláviť Vianoce. Najbližšia kontrola a zloženie sadier nám výchadzala až deň pred Silvestrom. Bola som vďačná za túto 3 týždňovú pauzu, ktorá nám presne vyšla na pokojné slávenie Vianoc. Deň pred Silvestrom nám zložili posledné sadry a Dr. Radler nasadil prvé ortézy a ukázal nám, ako na to. Nosiť 22 hodín a kontrola o 3 mesiace, ale ak by bol akýkoľvek problém so znášaním ortéz, máme sa určite ozvať. Cesta domov bola dobrá, avšak čakala nás veľmi krušná noc, Jonatánko sa budil takmer nonstop, ale postupne tie ďalšie dni sa to zlepšovala, lepšie prespal v noci, aj postupne prestal revať pri nasadzovaní. Trvalo nám asi tak týždeň, kým sme si na ortézky zvykli.
Ďalšie mesiace sa niesli už v duchu čiastočného návratu do bežného života. Na kontrolu do Viedne po 3 mesiacoch sme však nešli, lebo vypukla korona a zavreli sa hranice. Dr. Radler bol však velmi ochotný, nožičky sme nafotili a poslali emailom a odpísal nám, že môžeme znížiť čas nosenia na 18 hodín. Bola to veľká úľava. Ďalšiu kontrolu sa nám už podarilo isť do Viedne, pán doktor bol spokojný a opať nasledovalo zníženie hodín nosenia. Napriek ortézam Jonatánko veľmi dobre napredoval v psychomotorickom vývoji. Aj s ortézkami krásne štvornožkoval, staval sa na ne a prvé samostatné kroky prišli už v 11 mesiacoch. Aj sám doktor Radler bol prekvapený takým skorým začiatkom chodenia.
Aktuálne bude Jonatanánko sláviť už o chvíľku 2 roky, ortézky nosí na nočný a obedný spánok, už sa celkom aj vyspíme, ak zrovna nejdú zuby:). (Práve o pár týďňov sa chystáme opäť aj na kontrolu do Viedne.) Ako hovorí jeho meno, Jonatánko je pre nás úzašným “darčekom”, všetko rozumie, začína rozprávať, všetko opakuje, všade dokáže vyliežť, behá už ozaj rýchlo, je pohybovo veľmi šikovný – na odrážadle ide ako drak:).
Aktuálne (december 2022) oslávil Jonatánko nedávno 3 roky, chodí už do škôlky, všeličo vtipné rozpráva, ale má aj výrazné obdobie vzdoru. A stal sa z neho tento rok aj starší brat (Narodil sa nám synček Emanuel, ktorý má zdravé nožičky, z čoho sa veľmi tešíme. Sme radi, že sme s manželom nabrali odvahu a otvorili sa novému životu, hoci strach z opakovania diagnózy bol prítomný). Jonatánko nosí ortézky na nočný spánok a na kontrolu k Dr. Radlerovi plánujeme isť v januári. Zároveň už veľmi dúfame, že čoskoro ortézy úplne odložíme.
