Moje
druhé tehotenstvo prebiehalo úplne skvele, žiadne problémy a dokonca
som sa rozhodla aj pre 3D ultrazvuk (v 24.tt a všetko bolo v poriadku).
Pôrod bol spontánny a hlavne…rýchly.
Keď sa mi 11.11.2007 Peťko
narodil, nič som netušila. Na druhý deň mi prišla pediatrička oznámiť,
ako sa má bábätko a že má vbočené nožičky.
Myslím, že manžel a
rodičia to zobrali oveľa horšie ako ja (v rodine nemáme žiadne choroby).
Nikto mi nevedel vysvetliť „PREČO…?“ a tak som si dlhých 8 mesiacov
myslela, že je to z polohy v brušku a že nemal dosť miesta.
Ortopedička
mi povedala, že sa to dá veľmi jednoducho liečiť sadrovaním. Takže po
odchode z pôrodnice sa začal 4,5 mesačný kolotoč sadrovania a behania ku
kožnej, lebo pokožka nožičiek to dosť zle znášala.
Keď sme po
takmer 5.mesiacoch ukončili sadrovanie bola som šťastná, že budeme mať
konečne dlahy po kolienka a hlavne, že sa budeme môcť normálne kúpať!
Ortopedička povedala, že dlahy má mať stále a to či bude treba operáciu
sa uvidí neskôr. Keď bude treba operovať, tak až niekedy okolo roka.
Dlahy
nám robili na mieru, lenže…nožička, hlavne päta sa mu v dlahách
nedala dobre zafixovať. A keď sa už začal stavať na nožičky, tie sa mu v
dlahách pri státí stáčali k sebe až dozadu.
Keď sme po troch
mesiacoch v dlahách išli na kontrolu, ortopedička usúdila, treba
operovať a objednala nás na operáciu (McKay), keď bude mať Peťko 11.
mesiacov. Dosť vážne ma to vystrašilo a rozhodli sme sa teda ísť ešte k
nejakým iným ortopédom (Poprad, Žilina, Prešov). Záver bol všade rovnaký
„toto je ťažký stav a treba to operovať čo najskôr!“
Na internete som našla Infodom a tam rozpísanú diskusiu mamičiek, ktoré majú detičky s PEC a dozvedela som sa o Ponsetiho metóde,
o tomto neoperačnom prístupe. Navštívili sme ročného Jarka, ktorý
absolvoval túto liečbu vo Viedni u Dr. Radlera. Skontaktovala som sa s
ním mailom a opísala mu náš stav, hodnotenia lekárov a poslala mu zopár
fotiek Peťkových nožičiek. Dal nám termín prvej konzultácie na
8.septembra 2008 s tým, že zasadrovať ho môže hneď na druhý deň v jednej
ortopedickej nemocnici v Speisingu vo Viedni.
Poriešili sme všetky záležitosti okolo cesty a hlavne staršiu trojročnú dcéru Lindu.
Dr.
Radler (hovorí aj anglicky) nám vysvetlil, že vôbec nie sme až taký
ťažký prípad a že to pôjde 4-6 sadrami. Potom, keď sa päta neposunie
sadrovaním, bude možno treba urobiť tenotómiu s následnými sadrami na 3
týždne. Nakoniec budeme nosiť špeciálnu obuv na tyči, ktorú bude musieť
Peťko nosiť na spanie do 3-4 rokov.
…a dali sme sa na boj!
Po
zložení tretích sadier Dr. Radler skonštatoval, že budú ešte jedny a
potom treba urobiť tenotómiu, lebo Achillovka je krátka a päta je stále
vysoko posadená. Peťko znášal všetko veľmi dobre, a tak sme sa po troch
týždňoch od tenotómie (presne na Peťkove 1.narodeniny) vrátili do
nemocnice v Speisingu, aby sme dostali topánočky na tyči.
Tie sme nosili do 3,5 roka, kedy nám Dr. Radler povedal, že už nie sú potrebné a bude super, ak sa bude čo najviac venovať športu (akémukoľvek). Keďže som našla aj zopár osobností, ktoré sa narodili s touto diagnózou a sú medzi nimi aj vrcholoví športovci (napr. futbalista FC Liverpool Steven Gerrard), celkom ma to potešilo a povzbudilo.
Kontroly u Dr. Radlera vo Viedni absolvujeme každých 9-12 mesiacov.
Posledná kontrola (2022) bola na síce ešte horšia ako tá predošlá. Kvôli miernemu skolióznemu vykriveniu chrbtice, ale hlavne malou hybnosťou nohy, čo mohol spôsobiť aj veľmi rýchly rast. Dr. Radlerovi sa nepáči, že vonkajšie šľachy chodidla sú stále veľmi voľné, vnútorné zasa prisilné. Teraz má Peťo 14 rokov ale stále sa tešíme z uspokojivých nôh. Kto nevie, nič nepostrehne.
Peťo bicykluje, behá, hrá futbal, všetko bez obmedzení a bez bolestí.
2x týždenne cvičí s fyzioterapeutom cviky na posilnenie svalov nohy a aj celého tela (keďže má aj miernu skoliózu).
Posledná kontrola v marci 2023 u Doz. Radlera dopadla o trocha lepšie ako minulá. Keďže sa mu pomaly rast zastavuje, je predpoklad, že v 2024-2025 by sme mohli s kontrolami vo Viedni skončiť. ☺
