Ahojte, peckári! Volám sa Matej a môj príbeh sa začína koncom roka 2015, keď moja maminka s oteckom zistili radostnú správu, že ma čakajú. Prvé týždne tehotenstva prebiehali bez najmenších problémov. V 23. týždni mi na 3D sone zistili zakrivenie obidvoch nožičiek – diagnóza Pes equinovarus. Maminku a otecka doktor uisťoval, že je to v poriadku a rehabilitácie to spravia. Po slovách istoty od pána doktora už rodičia žiadne informácie nehľadali. Prišiel deň D a svetlo sveta som uzrel 7.9.2016.Keď ma doniesli maminke na izbu a prezrela si dôkladne moje nožičky, ostala v šoku a bola zhrozená čo ďalej. Pani doktorka začala maminke vysvetľovať, čo všetko ma čaká od sadrovania až po operáciu. Pred prepustením z nemocnice ma doktorka objednala na prvé sadrovanie s konštatovaním – čím skôr, tým lepšie. Maminka bola šťastná, lebo si myslela, že doktorka vie, čo robí. Chodili sme každý týždeň na presadrovanie a celkovo 4-krát. Mne sa tam vôbec nepáčilo, vždy keď dávali dole sadry, bolo to nepríjemné, hlučné a veľmi ma to bolelo. Sadry rozrezávali brúskou a pri opätovnom sadrovaní hrubou silou, mi naprávali a formovali nožičku. Po týchto otrasných zážitkoch som sa bál, plakal som a bol som moc nervózny. Doktorka ma potom objednala na operáciu tzv. tenotómiu. Podľa jej slov nožičky vyzerajú celkom dobre. Od operácie aj s ďalším sadrovaním ubehli 3 týždne a doktorka ma poslala do špecializovanej ambulancie na premeranie nožičiek kvôli topánočkám. Pri nosení som mal otlaky, ktoré som od bolesti nevedel vydržať. Popri topánočkách som s rodičmi chodil na rehabilitáciu, kde mi naťahovali šľachy. Nemohol som sa ani nadýchnuť od plaču. Po týchto negatívnych skúsenostiach nás už nevideli na Kramároch. Maminka po dlhých prebdených nociach našla na internete rodiny, ktorých detičky mali tiež zakrivené nožičky. Odporučili jej stránku peckari.sk, kde nájde všetky potrebné informácie. Taktiež jej všetko vysvetlili a podelili sa so svojimi skúsenosťami. Videla na stránkach veľa o Viedni aj o pánovi doktorovi Radlerovi. Rodičia sa rozhodli, že pre moje nožičky spravia všetko a pôjdu do toho. Ocinko sa skontaktoval s pani Gajdošovou z OZ PECKA, ktorá mu ochotne vysvetlila všetko, čo potreboval vedieť ohľadne liečby vo Viedni a fungovania v združení. Pán doktor Radler nám dal termín v čo najkratšom čase, keďže sme mali zlú liečbu. Prišli sme do Viedne na konzultáciu, kde nám doktor povedal, že musíme všetko absolvovať odznova. Moje nožičky neboli ani po tenotómii na Slovensku v správnej polohe. Mali sme veľmi dobrý pocit z konzultácie, prístup doktora bol na úrovni a dokonca som sa po dlhej dobe usmial. Nasledovali 4 sadrovania, ktoré prebehli bez problémov a hlavne bez bolesti. Prístup personálu v nemocnici sa nedá porovnať so Slovenskom. Po vyše dvoch mesiacoch som podstúpil tenotómiu a hneď v ten deň ma prepustili večer domov aj s ďalšími sadrami. Po 3 týždňoch mi dali sadry dole a všetci sme boli spokojní, lebo som mal krásne vyrovnané nožičky. Sme ďalšia spokojná rodinka, čo skončila u pána doktora Radlera. Moji rodičia sú veľmi radi za ten čas a peniaze nemusia ľutovať, lebo nožičky mám iba jedny a na celý život. Veľká vďaka patrí združeniu, ktoré nám umožnilo zbierať 2% a všetky peniaze sa nám vrátia. Všetko závisí od šikovnosti a úsilia rodičov. Pán doktor Radler má zlaté ručičky a prístup na jednotku, novým rodinám prajeme veľa síl a odhodlania. Momentálne nosím dlahy na 16-18 hodín a čochvíľa pôjdeme na ďalšiu kontrolu do Viedne. Novým peckárom odkazujem: Nevzdávajte sa, aj keď je to miestami dosť ťažké…
