Keď sme sa dozvedeli, že budeme mať bábätko, veľmi sme sa potešili. Tehotenstvo prebiehalo spočiatku normálne, len s bežnými ťažkosťami. Okolo dvadsiateho týždňa ale na morfologickom ultrazvuku, ktorý sme chceli skôr zo zvedavosti, poukázal lekár na to, že dieťatko bude mať vbočené nôžky.
Do konca tehotenstva sme dúfali, že sa to zmení, no po pôrode sme videli, že na oboch nôžkach má „clubfoot“. Veľmi nás to zasiahlo, na také niečo sa nedá pripraviť.
Rozhodli sme sa ale byť statoční a prakticky od malička ho dať liečiť k ortopédovi tu na Slovensku. Absolvoval päť sádrovaní, potom ho naplánovali na operáciu – narezanie Achilovky. Po nej dostal ešte raz sadričky a mal začať nosiť ortézy.
Po istom čase sa nám ale začalo zdať, že sa mu nôžky stáčajú naspäť. Známa nám poradila, aby sme ho dali pozrieť do Rakúska k Doc. Radlerovi. Tak sme sa dozvedeli aj o občianskom združení Pecka, ktoré rodičom týchto detí pomáha s nákladmi na liečbu.
Do Viedne sme išli, keď malo naše dieťatko asi pol roka. Doc. Radler zhodnotil, že liečba nenapreduje a prevzal Riška do svojej starostlivosti. Predpísal nám ortézy a kontrolu o tri mesiace. Doba nosenia ortéz bola asi 22 hodín denne.
Na ďalšej kontrole ale už skonštatoval, že situácia je tak zlá, napriek našej snahe, že bude potrebné buď sadrovať, alebo opäť operovať, odporučil sadrovanie a kontrolu o dva týždne. Keď sme prišli, predpísal nám naspäť ortézy a na kontrolu sme chodili každé tri mesiace, kým naša ratolesť nedovŕšila dva roky. Čas nosenia ortéz sa postupne skracoval.
Jeho stav sa pod vedením Doc. Radlera veľmi zlepšil, takže sme prešli na kontroly každého pol roka. Situácia bola lepšia na každej kontrole, až po dosiahnutí troch rokov sa liečba ukončila.
O tom, že liečba u Doc. Radlera sa oplatila, svedčila aj kontrola tohto roku v lete, keď zhodnotil drobcov stav ako veľmi dobrý a že kráča aj behá ako deti v jeho veku, ktoré s týmto problémom bojovať nemuseli. Síce nám odporučil cvičiť, naťahovať Achillove šľachy, ale je to drobná daň za to, že je zatiaľ všetko tak, ako má byť. Dokonca drobec je dokonca odhodlanejší ako my, jeho rodičia, a sám sa pýta, keďže vidí, akú nám to robí radosť.
Naše dieťatko bolo ale veľkým bojovníkom, dodávalo rodičom energiu, aj keď sami občas nevládali. Momentálne by nikto nepovedal, že niekedy malo takýto problém. Všade sa snaží byť prvý a buď naháňa on, najčastejšie loptu, alebo uteká a smeje sa od ucha k uchu. Kontrolu máme o takmer rok, čo takisto svedčí, že ak by niečo nebolo v poriadku, objednal by nás skôr