Ahojte volám sa Martinko a toto je môj príbeh. Narodil som sa 13. 8. 2017. Prvé týždne tehotenstva prebiehali bez najmenších problémov. V 21. týždni mi doktor oznámil, že je všetko v poriadku, ale že nožičky maličkého sú vytočené smerom dovnútra. Diagnostikoval nám PEC (obojstranný) a myslím, že nemusím písať, aký to bol pre nás šok. Do poslednej chvíle som stále verila, že náš synček bude mať nožičky v poriadku, že len doktor zle videl. Ale prišiel deň D. Keď som uvidela Martinka, zistila som, že nožičky naozaj nie sú v poriadku. Na druhý deň ráno prišla doktorka a začala mi vysvetľovať, ako bude liečba prebiehať na Slovensku, ale možnosť liečiť vo Viedni nám neponúkla. Poslala nás na Kramáre do Bratislavy a vysvetlila nám, čo nás čaká. Tak sme si povedali, že im dáme šancu a budeme sa liečiť na Slovensku. Ako trojdňového nás prepustili z nemocnice a šli sme do Bratislavy, kde nás zasadrovali. Chodili sme každý týždeň na presadrovanie, absolvovali sme 6 sadier v Bratislave a čakala nás operácia, no Martinko ochorel, na naše šťastie. V Bratislave sa ku malému správali hrozne, ja ako matka som trpela s ním a bolelo ma to viac ako malého, bola to nočná mora. Sadričky dávali veľmi surovo dolu brúskou, malý veľmi plakal, až bol fialový a zajakával sa, pokožka na nohách malého bola veľmi suchá, spôsobili mu preliačiny na nožičkách. Keď ho sadrovali, tak veľmi mu surovo nožičky vykrúcali, aby ich dostali do polohy, ktorú chceli dosiahnuť. Kým sme boli chorí, prišla pozrieť malého krstná, pýtala sa, ako prebieha liečba na Slovensku. Keď som jej všetko porozprávala, ponúkla nám pomoc, že všetko vybaví, len aby sme išli do Viedne. Rozhodli sme sa, že to vyskúšame. Nakontaktovali sme sa na organizáciu PECKA, všetko nám vysvetlili a my sme napísali doktorovi Radlerovi. Nemysleli sme, že nám tak rýchlo odpíše. Ponúkol nám termín hneď na druhý deň, no my sme nemali pas, tak nám dal termín o týždeň, veľmi sme sa potešili, že bol taký ústretový a milý. Dňa 2. 10. 2017 sme boli prvýkrát na konzultácii. Dal nám sadričky dolu, bol zhrozený z toho, čo videl a na druhý deň sme šli na sadričky. Všetci boli veľmi milí ku nám, maličký vôbec neplakal, ten prístup sa nedal porovnať, doktor s malým celú dobu komunikoval, hladkal ho, usmieval sa. Najviac nás prekvapil spôsob, akým sadroval, maličký ani nezaplakal, hneď v tej chvíli som pochopila, že to bola dobrá voľba a ten čas, čo sme zbytočne chodili do Bratislavy, som oľutovala. Doktor nám vysvetlil, že nožičky nemajú ešte správnu polohu, aby mohol absolvovať operáciu (tenotómia), tak by sme museli absolvovať ešte jednu. Vo Viedni sme mali spolu 4 sadry a operáciu (tenotómia). V deň pred operáciou som bola veľmi nervózna, bála som sa, ako to celé dopadne. Ráno nám dali dolu sadričky a išli sme vybaviť papiere k operácii, potom nám spravili predoperačné vyšetrenie a čakali sme, kým nás zavolajú na sálu. Operácia prebehla bez komplikácií a hlavne úspešne, tie pocity sa nedajú ani opísať, bola som najšťastnejšia na svete a hrdá na svojho maličkého, že to tak úžasne zvládol. Večer nás prepustili domov. Po 3 týždňoch sme šli dať dolu sadričky a nasadiť topánočky. Dostali sme režim na 22 hodín a čakáme na dátum 24. 4. 2018, kedy nás čaká kontrola. Týmto sa chceme poďakovať všetkým, ktorí pri nás celý čas stáli a zároveň veľká vďaka patrí pánovi Dr. Radlerovi. Sama som nechápala, no teraz už viem, prečo. Škoda, že naši lekári sa nechcú poučiť o tom, o čom si myslia, že vedia perfektne.
