Písal sa deň 31.01.2018 – nas druhy najkrajší deň.Hanna, naše druhorodené dieťa – sa narodila v termíne spontánnym porodom, v dostatočnej rýchlosti. Ani sme tomu sami neverili, ale v priebehu pár hodín bola na svete. Pravdu povediac ledva sme stihli pôrodnicu. Pôrod prebehol bez komplikacií. Po pôrode ako vždy prišiel pediater, ktorý skonštatoval, že je všetko poriadku, až na to, že malá ma troška krivé nôžky. Podotýkam #troška#. Ani vo sne ma nenapadlo, že sa z toho vykľuje diagnóza PEC. Nakoľko náš prvorodený syn mal tiež uležane nôžky, ktoré sme rehabilitáciami dali, som si myslela, že však zase budeme nôžky masírovať. Avšak keď som prvý krát malú vybalila z perinky, tak som ostala šokovaná, nakoľko tie nôžky boli hrozné. Hrozné bolo aj to, že mi nikto nic nepovedal a ani sa nevyjadril k možnej diagnóze. Poslali k nám chirurga na konzultáciu, ktorý ma odbil, že nech sa objednám na konzultáciu na detskú ortopédiu, s pripomienkou, že ale čakacia doba je 2 mesiace. Vďaka Bohu, že v pôrodnici sú zlaté sestričky, ktoré mi dohodili kontakt na jednu mamičku, ktorá ma tiez PEC-kára doma. Jej maminka je jednou sestriciek, ktoré v danej porodnici robia. Samozrejme nedalo mi a začala som pátrať po informaciach, kde som natrafila na stránku peckari. Po návrate z pôrodnice, som sa skontaktovala s nimi, kde sme obdržali základné informácie čo a ako. Samozrejme pomohli aj s termínom u doc. RADLERA. Absolvovali sme aj v Bratislave jednu konzultáciu, s tým, že bez oboznámenia nás chceli zobrať dcérku na sadrovanie. S tým sme, ale nesúhlasili. Na ďalší týždeň sme obdržali mail od doc. Radlera. Malá mala 13 dní, keď dostala prvú sadru. Boli to asi najťažšie týždne, mesiace v našom živote. Nasledovali ďalšie 3 sadrovania a tenotómia. Po nej sme úspešne prešli na sandále, ktore malá znášala úplne super. Skôr ja som sa tých sandálov viac bála. Avšak čím je staršia, tým viac si uvedomuje, že bez sandáliek je život krajší.Momentálne sme na režime 16-18 hodín. Verím a dúfam, že cestu kľukatú zvládneme a naša princezná bude mať krásne nohy. Na záver ešte podotýkam, že o diagnóze sme počas celého tehotenstva nič nevedeli, nik si nič nevšimol a možno to bolo takto súdené, by sme sa len strachovali a aj tak by sme si nepomohli.
