Samko

Samko sa narodil po tehotenstve bez komplikácii 12.9. 2013. Manžel mi hneď po pôrode povedal, že má nejaké „čudné“ uško a obe nôžky vtočené dovnútra. Ušku som nepripisovala nijakú dôležitosť – veď novorodenci sú všetci ešte nejaký čas „pokrčení“, na nohy som ale myslela celú noc. Ráno, keď mi doniesli malého, neviem, či to bolo ešte hormónmi, ale vôbec som to nebrala tragicky. Tešila som sa, že ho mám. Kríza prišla až v ten istý deň popoludní, keď za mnou prišla rehabilitačná sestra. Veru – s odstupom času mi to je čudné, žiadny z lekárov, ani moja „zaplatená“ gynekologička neprišiel a nepovedal mi, čo je vo veci. Až rehabilitačná mi teda povedala, o čo ide a „zatejpovala“ malému nožičky. Efekt žiadny. Večer pri prvom kúpaní sa mu páska z nôh pekne-krásne sama odlepila. Na ďalší deň riešili aj uško – diagnóza atrézia vonkajšieho zvukovodu, teda nevyvinutý zvukovod, resp. slepo zakončený kožou. Na druhé uško ale počuje na 100 percent. Nechápala som, čo sa to stalo. Plakala som asi dva dni v kuse. Asi na tretí deň nám zistili žltačku a vtedy si ma našla jedna zo sestričiek a povedala mi, aby som, čo sa nožičiek týka, skúsila Viedeň. Vraj ona má dcéru, ktorej bábo má jednu nožičku vtočenú a krásne jej to tam dali do poriadku. Vtedy som nerozumela tomu, čo môžu vedieť rakúski lekári „navyše“. Keby sa to dalo vrátiť, sadrovať by som ho dala určite tam. Na odporučenie novorodeneckého primára sme navštívili MUDr. Gajdoša. Nie je to podľa mňa zlý doktor – akurát má trošku problémy s komunikáciou. Nič nevysvetlí ,iba rýchlo-rýchlo, a poďte ďalší. Boli sme u neho aj súkromne – bolo to to isté, akurát za 20 eur. Veľmi ľutujem, že sme nožičky nefotili, vedela by som totiž s istotou povedať, že to, čo robia na Kramároch, nie je sadrovanie podľa Ponsetiho. Sadry, ktoré nám naložili, spolu tri, malému trošku zdeformovali nožičky – tzv. rocker bottom feet (nožička vyzerá ako kolíska). Od jednej veľmi múdrej a sčítanej mamičky – peckárky viem, že pokiaľ sa s tým dieťa nenarodí, „získa“ sa to zlým sadrovaním. Najskôr to bude aj náš prípad, pretože si nepamätám, že by Samkove nožičky boli také od narodenia. Po sadrovaní, ktoré mimochodom doktor na sprievodnom lístku sám nazýval podľa Ponsettiho, sme dostali termoplastové dlahy a odporučenie na rehabilitáciu. Na Kramároch to bolo náročné. Skoré ranné termíny, problémy s parkovaním, množstvo pacientov. Rehabilitovala nás sestrička Zdenka Kováčová. Veľmi milá a chápavá žena. Vždy pozitívne naladená dávala rodičom silu – a aj napriek strašnému Samkovmu plaču, myslím, že nám pomohla. Dlho som sa nevedela zbaviť myšlienky, že robíme pre nášho Samka málo. Chcela som využiť všetky možnosti na to, aby sa nožičky zlepšili. Nedalo mi to a zavolala som Danke Méryovej. Vďaka „peckárskej“ stránke sme si prečítali všetko, čo sme potrebovali vedieť o našej diagnóze a vedela som, že tou návštevou určite len získame. Danka mi samozrejme odporučila návštevu Dr. Radlera a keďže sme to z Ba nemali ďaleko, neváhali sme. Na ten januárový deň tak ľahko nezabudnem. Náš Samko má horšiu ľavú nožičku, napriek tomu doktor odporúčal tenotómiu oboch achiloviek. Ledva som ten „verdikt“ ustála. Aj dvakrát som sa ho pýtala, prečo oboch, veď achilovku mu viac napína na ľavej – on povedal, že radšej oboch naraz. Keď videl, akí sme zlomení, povedal že fajn… dohodnime sa, dajme si 6 týždňov s Ponsettiho sandálkami a ak achilovky nepovolia, budeme rezať. Dostali sme „šibeničný termín.“Začali sme plávať, nosili sme sandáliky koľko sa dalo. Samko neznášal dobre termoplasty, sandále zo začiatku áno. Navštívili sme všetkých ortopédov v Ba – ani jeden nespomenul tenotómiu a to som im Viedeň ani nespomenula. Po šiestich týždňoch som napísala Dr. Radlerovi ,že predsa len počkáme, kým sa Samko postaví na nohy a potom uvidíme. Chodili sme na trojmesačné kontroly aj k fyzioterapeutovi Andrejovi Foltýnovi. Naučil nás tejpovať a jednoznačne vylúčil tenotómiu. Dorsiflexia, ktorá je u našich peckárskych detí nedostatočná – preto sa pristupuje k zákroku, je aj podľa môjho názoru v našom prípade prijateľná. Samko pri uvoľnenej nožičke a achilovke v pohode dá nožičku tak, ako potrebujeme. S napnutou hlavne ľavou achilovkou bojujeme stále – pred mesiacom mu dokonca začalo stáčať nôžku opäť dovnútra. Cvičíme, plávame, rehabilitujeme v Petržalskom Reocentre, masírujeme a nosíme DB dlahy. Sestrička Srdošová v Reocentre mi spomínala, že rehabilituje aj deti operované vo Viedni – a že sa to nedá porovnať. Ako sama povedala: „je to stopercentná robota, naši to niekedy odfláknu“. Konečné slovo bude mať aj v našom prípade Dr. Radler. Ak povie, že je potrebný zákrok, budeme sa musieť podľa toho zariadiť. Keď sme ale u neho boli po prvýkrát, Samko nebol ráno „rozcvičený“ a celú cestu v aute prespal, nohami ani nepohol – možno aj preto mal také tuhé achilovky (a možno sa len utešujem:)). Malý už behá za jednu ruku a niekedy sa dáva na špičku ľavou nožičkou – musíme to stále strážiť. Čo sa ortopedických pomôcok týka, rada by som spomenula Proteu na Azalkovej v Ba. Je to v podstate rodinná firma manželov Santnerovcov. Všetky dlahy a už aj topánky, ktoré máme od nich sú veľmi kvalitné a osobne si myslím, že aj pomáhajú. Vždy, keď mal Samko priveľmi otlačené suché zipsy, p. Santnerová mu tam vložila „ cicku“ 🙂 – takú chlpatú somarinku, aby ho to potom veľmi nebolelo. Prvé topánky na chodenie sme si na odporučenie ortopedičky dali urobiť inde – a práve potom sa mu začala ľavá nožička stáčať dovnútra. Neverím v tomto prípade na náhody. Dali sme si teda urobiť papučky – interiérové topánočky opäť u nich, a momentálne na ne čakáme. Jediné, čo ma stále trápi, je, že nemôžeme nájsť na Slovensku „poriadneho“ ortopéda. Niekedy mám pocit, že je to viac o biznise ako o tej „prasprostej“ Hippokratovej prísahe. Náš malý chlapček je inak veľmi šikovný – od ôsmich mesiacov sa pýta na „veľkú“ na nočník. Krásne reaguje na nové podnety a každý deň sa niečo nové naučí. Robí nám veľkú radosť a nedali by sme ho za celý svet!