Otehotnela som mladá (20), ale na bábätko sme sa s priateľom veľmi tešili .Tehotenstvo som mala bezproblémové. Priam ukážkové. 8.12 2011 ma prijali na pôrodnícke oddelenie v Čadci. Keďže som podľa lekárov prenášala už 6. deň, pichli mi oxitocín. Mimochodom mala som 21. narodeniny 😉 Náš vysnívaný syn sa narodil na obed 9.decembra 2011. Bol piatok. Všetko bolo OK, kým neprišiel deň, v ktorý nás mali prepustiť domov .Vošla lekárka, sadla si na posteľ. Vedela som, že niečo nie je v poriadku. Oznámila mi, že Miško má pravdepodobne DMO. Na ten pocit nikdy nezabudnem … zrútil sa mi svet !!! Aj teraz ma mrazí. Povedala, že má skrátené šľachy a že to pravdepodobne budú musieť operovať, ale že nech sa to najskôr snažím rozmasírovať. Tri dni som masírovala o dušu. A potom nás poslali k ortopédovi. Ten mi ani nič nepovedal – jednoducho ho zasadroval. A sestrička iba povedala ,že o tri týždne na presadrovanie. Plakala som tak, že som ani nevidela. Nevedela som nič, ani diagnózu jednoducho nič! Po príchode z pôrodnice (12dni) som začala hľadať, „googliť“. Zistila som, že skrátené achilovky neznamenajú koniec sveta. Po neurologickom vyšetrení som bola plná nádeje, DMO sa nepotvrdilo. Našla som informácie o MUDr. Popluhárovi zo Žiliny. Objednali sme sa na konzultáciu, pri ktorej ale bolo potrebné zložiť sadru. Na konzultácií zhodnotil, že to nie je až také zlé a konečne som počula diagnózu. Písomne pána doktora z Čadce poprosil, aby Miška presadroval každý týždeň. Mala som dobrý pocit. No keď sme prišli k nášmu lekárovi, prišiel šok. Vyhodil nás z ordinácie so slovami, nech si ideme sadrovať do Žiliny, keď si tam chodíme na konzultácie. Jednoducho sa urazil! Bolo to hrozné, tú bezradnosť neprajem nikomu. Nikto nám Miška nechcel sadrovať. Keď sme prišli domov, opäť som hľadala na internete informácie o diagnóze Pes equinovarus. Našla som info o Viedni a o Dr. Radlerovi No keď som videla ceny, tak som vedela, že tu naša cesta končí. Nemohli sme si to dovoliť. Zdalo sa mi nepredstaviteľné cestovať cca 300 km za sadrovaním. Tak sme sa rozhodli zostať u pána MUDr. Popluhára. Miška sadrovali v približne dvojtyždňových intervaloch. Do 8 mesiacov !!! Mal cca 14 sadier!!! Po sadrovaní nám pán doktor nakázal nosiť plastové korýtko. Po mesiaci nosenia sa nožičky tak zhoršila, že nás hneď odporučil na operáciu . Môj najväčší omyl! Bolo to 7.9 2012. Urobili mu MC Key operáciu . Po nej mal pooperačnú sadru šesť týždňov, vybrali mu drôtik. A opäť 6 týždňov. Deň pred prvými narodeninami Miškovi dali sadru dole. A vtedy som si myslela, že je už koniec. Ešte nás v januári čakali kúpele, na ktoré sme sa ale tešili. Keď sme sa vrátili z kúpeľov, dva dni na to Miško začal chodiť. Bolo to krásne obdobie. Myslela som si, že sme vyhrali .Prešiel rok a mne sa začalo zdať, že to asi nie je v poriadku. Miško sa sťažoval, že ho bolia nožičky a keď som ho pozorovala, videla som, že nestojí tak, ako by mal. Moja nočná mora bola späť! Išli sme teda na konzultáciu k MUDr. Popluhárovi . A to, čo nám vtedy povedal, mi úplne stačilo A konečne otvorilo oči. ,,Počkáme, kým sa to zhorší natoľko, aby sa to mohlo opäť operovať …“ Prišli sme domov. Hneď som napísala mail Dr. Radlerovi. Odpoveď bola okamžitá. A ešte k tomu sa uvoľnilo miesto, takže nám ponúkol termín o tri dni. Nikto v rodine nevedel, čo som urobila aj keď som sa párkrát o Viedni zmienila, no prišiel čas to povedať aspoň manželovi. Nikto okrem môjho otca a manžela ma nepodporil. A čo horšie, presviedčali ma, nech to ešte skúsime tu ba Slovensku. Manžel sa bál, či to finančne zvládneme, ale nakoniec súhlasil. Na prvej konzultácií som vôbec nevedela, o čo pôjde A nemali sme ani super tlmočníka, ale vcelku sme to zvládli. Potom som spoznala ľudí, ktorí mi pomohli, podporili ma. Hlavne Lucku, ktorej ďakujem úplne za všetko. Odporučila mi starú mamu pekárov ako prekladateľku. Išli sme teda sadrovať. Miško mal vtedy skoro 3 a pol roka. Veľmi som sa bála, ako všetko prebehne, ako to bude znášať, keďže si už uvedomuje, že bude obmedzený v pohybe. Sadrovanie prebehlo úplne super. Dr Radler Miška asi 20 min zabával 😀 chcel ho odpútať od sadry … bol úžasný. Ten prístup a to, ako sa mu venoval. Nafúkal mu rukavicu A nakreslil oči A ústa, aby ho nejako zabavil. Keď už bolo po sadrovaní, Miško si pýtal sadru aj na zdravú nôžku. Veľmi sa mu to páčilo. Ani sa mu nedivím. Mohol si vybrať farbu sadry a vcelku to bola veľká zábava. Sadru zvládol na jednotku, nesťažoval sa. Po dvoch týždňoch nás čakalo presadrovanie. Dostal vysokú sadru. To už bolo náročnejšie, no bola iba na týždeň. Pán doktor nám nakázal objednať „botičky s tyčou“. Prvá noc bola prebdená, Miško nemohol spať. No každým dňom to bolo lepšie a lepšie. Teraz si dlahy pýta sám. Vždy pred spaním sa teší, že sa budú nožičky liečiť, kým on spí. Teraz nás čaká ešte dlhá cesta a možno aj nejaká operácia (bol spomínaný transfer šliach ), ale teraz už viem, že s pomocou to zvládneme. Ďakujeme hlavne starej mame, že nám nezištne pomáha a chodí s nami do Viedne. A Lucke za podporu, bez nej by som to „nedala“.
