Rastík sa narodil v 26 t.t.. Dostala som ťažkú preeklampsiu a ako ma informovali doktori, placenta už bola veľmi zničená a malý trpel hypoxiou, musel ísť okamžite von. Mal 800g, potom ešte schudol na 660g. Bolo to len také malé chrastítko, stratené v plienke inkubátore.
Domov sme odchádzali po 4 mesiacoch s kyslíkovým prístrojom a stĺpcom diagnóz. Najviac boja nás ale čakalo s hypertóniou. Od začiatku sme začali cvičiť Vojtovku. Rastík sa pomaly preberal k životu, začali maličké pokroky, ale po črevnej viróze sme boli zasa úplne na začiatku a každý pokrok sme museli vybojovať znova.
Po troch mesiacoch doma sme nastúpili na 9-dňový rehabilitačný pobyt v martinskej nemocnici, kde sme si užili masáže, laser, parafínové zábaly a aj perličkový kúpeľ (kým sa im nepokazil :-)). Cvičili sme na rehabilitačných stoloch, výškovo nastaviteľných a bolo to úžasné. Rastík za tých pár dní neskutočne pohybovo poskočil dopredu, začal sa natáčať, o čom sme dovtedy len snívali. Z pobytu som šla s pocitom, že Vojtovku už ovládam perfektne a dokážem s Rastíkom zacvičiť všetky cviky tak, aby sme z nich vyťažili maximum.
Doma ma ale čakala nepríjemná realita. Na cvičenie som mala len obyčajný kancelársky stôl, na niektoré cviky príliš nízky, na niektoré zasa vysoký, nebola som schopná malého správne chytiť, videla som, že efekt cvičenia je podstatne menší. Riešenie bolo iba jediné – zohnať výškovo nastaviteľný rehabilitačný stôl.
Po prebrázdení internetu sme pochopili, že je to nad naše finančné možnosti. A vtedy nám práve pomohla PECKA. Vďaka finančnému daru na rehabilitačný stôl sa môžeme každý deň do toho „poriadne oprieť“. 🙂 Máme krásny výškovo nastaviteľný stôl, s ktorým môžeme skutočne kvalitne cvičiť. A na Rastíkovi to aj vidieť. Na posledných kontrolách prekvapil pediatričku aj neurologičku a výroky „Tak to som naozaj nečakala, že to bude také dobré!“, „Toto bude náš malý zázrak!“ z úst lekárov hovoria snáď za všetko.
Ešte máme pred sebou dlhú cestu, musíme zvládnuť plazenie, sedenie, chodenie, neskôr nástup do kolektívu, základnú školu… Ale po dlhých mesiacoch začínam vidieť budúcnosť optimistickejšie. Peckári, ďakujeme! 🙂