Ahojte všetci 😊 moje meno je Júlia. Na tento svet som prišla v nedeľu 25.12.2022 o 14:12 hod v nemocnici v Považskej Bystrici. Maminu som riadne pritom na začiatku potrápila, pretože som mala byť darček na Vianoce pod stromčekom, ale nechcelo sa mi ísť von. Ale keď už som tu musím uznať, že je tu krásne. A rodičia tiež celkom újdu 😊
Po narodení sme zistili, že som zdravá ako buk, ale mám malý problém s pravou nožičkou. Že vraj nejaký PEC equinovarus??? Keď to pani doktorka oznámila mamine tak plakala. Videla som na nej, že to nebolo od šťastia…Ale následne ju hneď upokojila, že nie je to nič, čo by sa nedalo dať doporiadku a stáva sa to pomerne často. Preto nás hneď objednali k špecialistom na detskú ortopédiu do Žiliny.
Po prepustení sme hneď šli do Žiliny, nech sa na mňa pozrú. Tam nám doktor vysvetlil postup liečby na Slovensku plus nutnosť hospitalizácie (chceli nás mať pod kontrolou). Nakoľko bol piatok 6.1. a detské oddelenie mali otvorené až od utorka 10.1. nám pán doktor dal našu 1. sadru. Mali mi kontrolovať teplotu a či noha nemodravie. Ak áno hneď ju dať dole a počkať do utorka. Nič sa nestalo, bola som v pohode a tak sme si opäť vyskúšali od utorka pobyt v nemocnici.
Prijali nás na oddelenie, dali mi novú sádričku a čakali sme na pána primára. Aj keď som moc nerozumela, videla som na rodičoch, že jeho správanie a prístup k nim asi nebol dobrý, mamina opäť plakala, tatino sa ju snažil utešiť. Rozdiel medzi tým byť doma a byť v nemocnici? Žiaden – 1x za deň otázka či som OK a či nemám teplotu. To som mohla byť aj doma predsa ….Pán primár komunikoval s našimi pri kontrole z chodby, mal uštipačné poznámky, dokedy to tam u nich vydržíme a po ukončení hospitalizácie si máme hľadať ortopéda na sádrovanie v okolí, pretože oni nemajú na mňa čas? ☹Mala som byť liečená metódou MCKEY – ťažká operácia a to by som nemala ani 2 mesiace života… Tak tatino každý večer hľadal doma na internete čo so mnou, keďže nebol spokojný ani on ani mamina s prístupom doktorov v Žiline. Natrafil na občianske združenie PECKA, tak isto objavil FB stránku s rodičmi, ktorí tento problém si už preskákali a hlavne našiel pána doktora Radlera. Empatického a charizmatického človeka, doktora, ktorý vracia rodičom úsmev na tváre a nám deťom radosť do života zo zdravých končatín.
V utorok o 22:00 mu tatino napísal mail na objednanie, v stredu o 10:00 sme dostali termín vo Viedni. Vydržali sme preto v nemocnici do štvrtka, ďalšiu sádru mi už nedali, keďže mamina oznámila ukončenie liečby a nechcela riskovať po zistených informáciách a skutočnostiach od tatina, ako prebieha liečba vo Viedni, ako treba polohovať nohu a sádrovať, ako má vyzerať ozajstná sádra na formovanie mojej nožičky (rozdiel vidite vo fotkách). Zabudla som poznamenať, že v Žiline som aj ako 1,5 týždňová ochorela, kedže izba bola 3x2m stará prerobená kúpeľňa, kde bolo buď horúco a nedalo sa dýchať alebo zima keď sa vyvetralo. Skončila som na antibiotiách ☹ Doma sa o mňa starali naši ako o princeznú a vyliečila som sa z choroby a tešila sa na Viedeň.
Nastal ten deň , moje prvé kočíkovanie bolo vo Viedni (ako taká panička, ktorej Slovensko nestačí). Čakali sme v čakárni a v tom prišiel doktor Radler. Nikdy nezabudnem na tie jeho oči, kedže tvár mal zahalenú rúškom. Tá radosť, milota, dobrota, láska čo mu z nich šla – vedela som, že budem v tých najlepších rukách a všetko dopadne dobre. Nemusela som plakať, pretože som sa ho nebála. Skontroloval ma od hlavy po päty, nie len nožičku. Všetko som mala v poriadku. Rodičia boli opäť šťastní. Vysvetlil nám postup liečby, potrebovala som 4-5x sádrovanie a za tým ĽAHKÝ operačný zákrok Tenotómiu (malá dierka na achilovke viď foto), následne ešte po operácií 2 dlhodobejšie sádry a potom Ponsetiho topánočky. Pre mňa nič strašné, ale rodičia, tí to brali všetko veľmi hororovo 😊
So sádrovaním sme začali na druhý deň, potom som chodila každý týždeň na novú sádričku. Začali sme to brať ako výlet a nie ako návštevy u lekárov. Najskôr mi ju dali dole, potom ma rodičia okúpali v miestnosti priamo nato určenú, to bola pre mňa BOMBA. Následne som šla do ďalšej miestnosti, kde ma mamina nakojila a potom spokojná na sádrovanie. Tam vždy bol pán doktor a ešte jeden jeho kolega, ktorý bol tiež super, robil hluposti, srandičky a to sa mi páčilo.
Po 3 sádre pán doktor povedal, že môžeme ísť na operáciu, pretože nožička bola flexibilná a dobre reagovala pri prvých sádrach. Tak som šla nato, operácia trvala 20 minutiek, to som prespala, rodičia vonku čakali. Všetko dopadlo výborne, pán doktor tatinovi vysvetlil celý priebeh operácie, ubezpečil ho, že je to OK a medzitým mamina bola už so mnou keď som sa preberala. Ubytovali ma na krásnu detskú izbu (fotooo) do večera na pozorovanie, kde sme boli všetci spolu. Spoznali sme tam úžasné slovenské sestričky. Večer o 18:30 ma mali prepustiť, lebo nemala som žiadne problémy a komplikácie. A viete čo? O 18:15 ešte prišiel pán doktor a skontroloval si ma na vlastné oči. Je to zlatíčko a naozaj mu na nás všetkých veľmi, veľmi záleží!
Po tomto a ešte spomínaných 2 sádrach som dostala prvý krát topánočky. Pán doktor mi ich nastavil, rodičom vysvetlil princíp zapínania a uťahovania, nastavil režim na 2h denne bez nich prvé 3 mesiace a následne kontrola. Rýchlo som si na ne zvykla, nemala som problém s tým, že mám nožičky spojené dokopy. Ale poviem vám, že majú váhu, ale bruško a nohy mám z každodenného cvičenia pevné ako skala. Po 3 mesiacoch sme boli na kontrole , kde pán doktor bol spokojný a dal mi režim 6-8h bez nich. Viete aké je to skvelé? Toľko času bez nich? Aktuálne budem mať 7 mesiacov. Naučila som sa sedkať, prevaľovať sa na bruško, stáť na nohách skôr ako štvornožkovať – mám aj to v pláne samozrejme, pretože vďaka silnému spodku tela sa udržím a nebaví ma len sedieť 😊 Teraz sa teším na chvíle, kedy sa začnem naozaj plaziť, štvornožkovať a behať na nožičkách a potom ukážem tej našej čivavke, že je so mnou veľká sranda.
A vám rodičia odkážem toto:
Ak vaše dieťatká majú rovnaké problémy… Nebojte sa o nás, sme silnejší než si myslíte! Zvládneme všetko aj keď vyzeráme, že nevládzeme ani udržať seba bdelých. Od vás potrebujeme len lásku a trpezlivosť. Na odborné veci je tu pán Doktor RADLER a jeho ľudia, ktorí sú naozaj skvelí na čele s ním.
Bola to zo začiatku jazda, ktorá je aktuálne len spomienka na „zlý začiatok“, pretože môj krásny životný príbeh ešte len začína.
Pýtajte sa ľudí na peckari.sk, FB stránke, spojte sa s rodičmi, ktorí si týmto preskákali, každý jeden vám bude nápomocný. Či len dá cenné rady alebo vie doporučiť niekoho na tlmočenie, požičia vám dlahy, … Sú tu ľudia, ktorí si pomáhajú, preto to využite. Netrápte sa, stávajú sa aj horšie veci v živote. Toto sa dá „opraviť“, my si to ani pamätať nebudeme 😊
Všetkým vám držím palce, užívajte si spoločné chvíle s vašimi láskami a neberte si energiu starosťami, trápením, pretože na konci tohto všetkého je Doktor RADLER a vaše zdravé dieťatko.
