Ahojte, volám sa Vilko. Narodil som sa tesne pred Vianocami, moji rodičia si nemohli priať pod stromček krajší darček. Hneď po pôrode ma priložili k mamke a ja som sa uchopil svojho remesla a prisal som sa na prsník. Tety sestričky ma vzali na rutinné vyšetrenia a jedna z nich si zavolala môjho ocka stranou, povedala mu, že som zdravučký ako rybička, len som sa narodil s krivými nôžkami. Ale nemusí sa ničoho báť, to sa časom s pomocou napraví. Neprešlo ani 24 hodín a ja už som mal prvé sadričky.
Mamka si na ten okamih nerada spomína, pretože si ma vzali sestričky a odniesli ma k ortopédovi, pričom mamka o ničom nevedela. Zistila to, keď prišiel ocko s babkou a chceli ma vidieť. Mamka im vravela, že som na vyšetreniach od rána, ani ona ma nevidela, len ráno, keď mi dávala papať. Ale na babkino požiadanie šla mamka k sestričkám a tam ma uvidela, ako ležím v inkubátore a sušia mi sadričky, ktoré som mal naložené pod kolienka. Nasledujúce dni v pôrodnici boli pre mňa a mamku ťažké. Mňa navyše bolela nožička pod kolienkom, kde ma otlačila sadrička.
V deň prepustenia z nemocnice prišiel za mamkou ortopéd a vysvetlil jej, čo mám s nôžkami. Všetko bude dobré, len je potrebné sadrovať a to tak dlho, kým si to nôžky budú vyžadovať, zvyčajne sa sadruje približne osem mesiacov. A je dosť možné, že bude potrebná operácia. Vymenili mi sadričky a ja som sa veľmi tešil domov. Nasledoval kolobeh týždenných presadrovaní. Ortopéd uisťoval ocka a mamku: zlepšenie je zjavné, to, čo sa niektorým deťom podarilo za pár mesiacov, mne vraj za pár týždňov. Aby si moje nôžky oddýchli, ortopéd mi predpísal termodlažky. Cítil som sa v nich dobre, len sa mi viac potila noha.
Nasledujúca kontrola mňa ani rodičov nepotešila. Nôžky sa mi vracali späť a ortopéd nás vyslal do Michaloviec na konzultáciu za primárom, aby bol jasnejší ďalší postup, či treba tenotómiu alebo nie. Pán primár usúdil, že áno. Ešte v ten deň ma vzali z mamkinho náručia na sálu. Zvládol som to statočne a tešil som sa z toho, že už budem mať rovné nôžky. Deň po operácii sme sa šli ukázať k ortopédovi. Ten bol spokojný, že už mám po operácii, ale že sa ešte bojí dať nôžky do sadry, aby sa tá ranka nezapálila. Sadričky som dostal až na piaty deň po tenotómii. Po štrnástich dňoch sme prišli dať dole sadričky a opätovne sme dostali termodlažky. Ujo technik zneistil rodičov, lebo im povedal, že nôžky nie sú v takom stave, v akom by mali po operácii byť, už som ich mal dať bez problémov do 90° uhla. Rodičia si to príliš nepripúšťali, predsa len je to „len“ technik a nerozumie tomu tak, ako ujo ortopéd. Na kontrolu, ako sa vyvíjajú moje nôžky, sme mali ísť až o šesť týždňov. Prešlo len pár dní a mamka sa rozhodla ísť za ujom ortopédom skôr. Usúdil, že nôžky sa vracajú späť a že by bolo dobré ísť na ďalšiu operáciu.
To už ale moji rodičia dopustiť nechceli, pochopili, že ten technik mal pravdu keď povedal, že ak mamka s ockom chcú, aby som chodil, tak by to mali začať riešiť niekde inde. Poradil Žilinu, tam by som si s mamkou poležal pár dní, ale potom už by som mal mať nôžky v poriadku. Mamka so mnou ale do Žiliny ísť nechcela, Zistila si, akú operáciu tam vykonávajú, a že vlastne ma ujo ortopéd zle sadroval, a preto neboli moje nožičky v poriadku ani po tenotómii. U nás doma nastala otázka: čo teraz? Tak sa mamka znova pustila do hľadania pomocou internetu. Bola zúfalá, pretože 90% ľudí odporúčalo Viedeň, pre nás finančne nedostupné riešenie. Nevedeli sme, čo ďalej. Mamka našla PEC skupinu na sociálnej sieti, tak sa trošku potešila, nakoľko sa mala s kým porozprávať, no šťastie sa znova premenilo na smútok. Skupina mamičiek jasne odporúčala Ponsetiho metódu liečenia vo Viedni. Opäť otázka: čo budeme robiť? A potom prišla mamke správa od jednej osôbky, aby sa ozvala tu a tu a mamke svitla aká taká nádej – tam mi už snáď pomôžu. Áno, ozvala sa OZ Pecka a len vďaka nim sa už neliečim na Slovensku, ale už patrím k tým detičkám, ktoré sú pod dohľadom doktora Radlera, odborníka na moje nožičky. Prvé stretnutie s ním bolo pre mňa veľmi príjemné. Usmieval som sa naňho, pretože sa so mnou pekne hral. Nasledovali moje prvé naozajstné vysoké ponsetiho sadričky, ktoré mi siahali až na stehienka a boli ohnuté v kolienku. Najprv som bol trošku nervózny, no rýchlo som si zvykol. Potom ďalšie štyri sadrovania a moje nožičky boli také krásne, až sa mamka rozplakala. keď ich zbadala, ja som sa len usmieval. Potom prišla na rad re-tenotómia, aby opravili tú slovenskú liečbu a moje nožičky už zostali navždy pekné aj bez sadričiek. Nemohol som sa dočkať, kým uplynú tri týždne a dajú mi dole po operácii posledné „sadrové čižmičky“.
Teraz mám 7 mesiacov a naplno si užívam sandáliky, pri ktorých môžem spokojne hýbať kolienkami, ako sa mi zachce. Ešte musím chodiť ku doktorovi Radlerovi na kontroly, ale moja mamka a ocko vedia, že sme určite na správnej ceste. Ešte pár mesiacov a všetkým ukážem ako viem bežať 🙂 .
Ďakujem všetkým, ktorí ma podporili v mojej liečbe a ďakujem Občianskemu združeniu PECKA, ktoré mne a mojim rodičom nesmierne pomohli. 03.02.2019 Po kontrolách vo Viedni sme sa len ubezpečili v tom, že sme spravili správne keď sme sa rozhodli podstúpiť liečbu v zahraničí. Vilko má teraz dva roky a neustále len beha a teší sa z toho, že môže chodiť. Síce stále má 12 hodinový režim sandálok, no zvláda to úplne super. Už teraz sa nevieme dočkať čo nám doktor povie o pol roka pri ďalšej kontrole.
Nasledovala kontrola 19.8.2019 kedy pán doktor zistil, že sa mi zhoršila dorsiflexia.
Režim ostal stále 12 hodín. Od tohto obdobia si mamka s ockom začali všímať, že sa mi zhoršila chôdza. Ľavú nôžku som začínal vtáčať smerom do vnútra.
Kvôli COVIDU sme cestovali na ďalšiu kontrolu až 18.8.2020 kedy pán doktor skonštatoval, že je potrebný „transfer šliach“. Od tohto okamihu to malo rýchly spád. Dva páry predoperačných sadier a následne 20.11.2020 operácia. Posledné sadričky mi zložil pán doktor 29.12.2020.
Od tohto dňa nosím 12 hodín denne ADM dlahy. Chodím pekne a dlahy mi nevadia.