Norko

Norko je naše vytúžené dieťa, narodené po dlhých rokoch márneho čakania. Tehotenstvo neprebehlo úplne v poriadku, od začiatku som bola na PN, ku koncu tehotenstva som bola už hospitalizovaná a celý december a január som preležala v nemocnici. Boli to najhoršie Vianoce v mojom živote, naplnené strachom o naše bábätko. Už pri vyšetrení na 3D ultrazvuku mi lekár len tak, medzi rečou, spomenul zle uloženú nožičku nášho synčeka, čomu nepripisoval žiaden význam a keď nebol znepokojený on, tak ani my. Kvôli zdravotným problémom som bola nútená rodiť sekciou. Po pár hodinách po pôrode prišla za mnou na oddelenie pani primárka, aby mi povedala, že naše dieťatko sa narodilo s rázštepom podnebia. Jedným dychom ďalej vysvetľovala, ako také malé bábätko kŕmiť, ako preklenúť obdobie, keď bude dieťatko dosť silné na to, aby mohlo podstúpiť operáciu podnebia a aké sú v súčasnosti možnosti. Len som ležala, počúvala a po lícach mi stekali slzy… Nevedela som, čo nás čaká, ako a či to zvládneme, nemali sme rodičov, ktorí by nám mohli pomôcť, boli sme odkázaní sami na seba. Manžela za mnou na oddelenie pre chrípkovú epidémiu nepustili a ani som nevedela, ako mu to mám povedať. Nebolo to ale potrebné, pani primárka mu to povedala, keď nás prišiel pozrieť. Na druhý deň, keď mi doniesli malého na večerné kŕmenie, sestrička mi povedala, aby som sa neznepokojovala, že Norko má zasadrovanú nožičku, pretože ju má troška vytočenú a že to je úplne bežné, stáva sa to, po pár týždňoch sa to upraví…  Ešte stále som bola v šoku  z prvotnej správy o podnebí a tejto správe som nevenovala ani veľkú pozornosť. Keď je to bežné a „sa to upraví“…

Po príchode domov sa náš život začal točiť okolo synčeka a hlavne sme riešili, ako ho kŕmiť, keďže nevedel sať. Nožička bola stále zasadrovaná a mali sme sa ohlásiť u detského ortopéda. Po návšteve v ortopedickej ambulancii sme neboli oveľa múdrejší. Nohu treba stále sadrovať, aby sa dosiahlo správne postavenie. A tak sa lekár snažil dosiahnuť správne postavenie a sadroval nášho syna celých päť mesiacov. Bez zjavných úspechov. Stále som dúfala, že toto je posledný raz, čo dostane sadru a stále som bola sklamaná. Považujem za potrebné ale napísať, že nás nikto počas prvých 6 mesiacov od narodenia – ani pediater, ani ortopéd či neurológ -neupozornil na to, že s dieťatkom treba pri takom zdravotnom stave intenzívne cvičiť Vojtovu metódu od narodenia, a že sa dá cvičiť aj so sadrou. Po piatich mesiacoch sa ortopéd „stratil“. Odišiel, preložili ho, neviem, a to nie je podstatné. Zdravotná sestra bola taká nepríjemná, že som sa až bála opýtať sa, kam sa podel, keďže sa nám neobťažoval pri našej poslednej návšteve o tom ani zmieniť. Prišiel iný pán doktor, vraj kapacita, tiež zo „starej školy“. Na naše prekvapenie odporučil Norkovi odrezať z päty, pretože sa inak nikdy nedosiahne to správne postavenie. Na rozlúčku „zabodoval“, keď povedal, že pri operácii rázštepu, ktorá nás čakala, rovno môžu synčekovi odrezať aj z päty.

Začali sme hľadať na internete nejaké informácie o vybočených nohách a našli sme. Podarilo sa nám vygúgliť stránku www.radost.sk a prvý raz sme si prečítali príbehy rodičov detí s vytočenými nožičkami. Často sa tam spomínalo meno Dr. Radler a návšteva Viedne. Nám to prišlo ako čosi nedosiahnuteľné, cestovať takú vzdialenosť s malým bábätkom, financie a navyše určitá jazyková bariéra. Vystriedali sme piatich ortopédov v našom meste, a každý odporúčal niečo iné. Na takýchto základoch sa ale nedá stavať. A tak na posmeľovanie dievčeniec zo spomínaného internetového fóra, ktoré už návštevu u Dr. Radlera absolvovali, sme sa aj my odhodlali. Napísali sme mu a on nám promptne odpovedal. Osobné stretnutie na nás urobilo veľký dojem. Čakal nás mimoriadne milý a ústretový pán, ktorý sa hravou formou pustil do vyšetrovania nožičiek. Jasne definoval, čo synovi je, čo môže  pre nás urobiť a čo môžeme očakávať. Podstúpili sme vo Viedni prvé sadrovanie, ktoré ale nebolo veľmi úspešné, nakoľko máme atypický PEC a navyše sme sa dostali ku Dr. Radlerovi pomerne neskoro. Tak nás čakala operácia Achillovej šľachy. Celú operáciu znášal Norko veľmi dobre a po operácii sa zobudil pokojný a bez plaču. Operácia pomohla, ale len na krátku dobu. Bolo nutné uvažovať o transfere šliach (Tibialis šľachy) a opäť achilovka. Keďže ale Norkova nôžka bola veľmi maličká, museli sme čakať, kým zosilnie a dorastie. Na to, aby sme dočasne ako-tak korigovali jej postavenie, museli sme opäť pristúpiť na sadrovanie. Minulý rok sme podstúpili ešte jednu náročnú operáciu, bohužiaľ už obidvoch nožičiek, nakoľko Norkov stav sa zhoršil. Ale vieme, že sme  v dobrých rukách, že doc. Dr. Radler vie, čo robí, že sa môžeme spoľahnúť na jeho úsudok a že nás nikdy neodbije.

Snažili sme sa skoordinovať aj spoluprácu so slovenskými ortopédmi, ktorí takejto spolupráci nie sú veľmi naklonení a tak sme ostali len u jedného, zahraničného ortopéda. Je nám síce ľúto, že musíme za ním cestovať, ale nemali sme na výber. A ktorý rodič neurobí prvé – posledné pre svoje dieťa? Vďaka stránke peckárov sme našli tú správnu cestu k čiastočnému zlepšeniu zdravotného stavu nášho synčeka (riešime ešte jeho ďalšie zdravotné problémy). Ľudia, ktorí sa na nej podieľajú, nám pomohli nielen cennými radami a skúsenosťami, ale nás podržali aj psychicky. 

Riešili sme aj ďalšie problémy. Norko začal rozprávať až v 5 rokoch, a len vďaka špeciálnym psychologickým terapiám na Slovensku a ďalšiemu operačnému zákroku podnebia vo Viedni sa rozrozprával. Po roku podstúpil ešte jednu operáciu-prerezanie jazykovej uzdičky, aby jeho vyjadrovanie sa bolo čo najzrozumiteľnejšie. 

Po mnohých rokoch bojovania môžeme povedať, že stav Norkových nožičiek je momentálne stabilný. Prehlbuje sa výškový a dĺžkový rozdiel medzi oboma nohami, čím si zaťažuje kolená a kĺby. Podľa poslednej kontroly u Doc. Radlera Norkovi hrozí ďalšia operácia kolien. Navyše kvôli výškovému rozdielu nôh každé topánky, papuče, čižmy, tenisky, sandále dávame upravovať a kvôli dĺžkovému rozdielu sme nútení kupovať dva páry tých istých topánok. Veľkosť skutočnú a veľkosť menšiu. A tým, že kríva, rozvinula sa u neho skolióza chrbtice.

Stále však sme a aj ostaneme v starostlivosti docenta Radlera. Podľa jeho vyjadrenia nás ešte čakajú operácie, ale až vo vyššom veku, keď nohy nebudú tak rýchlo rásť a terajšie postavenie nôh sa prípadne bude korigovať sadrovaním. Takže stále bojujeme …