Tak a toto je náš veľký príbeh. Dávidko sa narodil 7. mája 2017 v pôrodnici Košice – Šaca. Keďže máme doma dve dievčatá, boli sme veľmi radi, že to bude chlapček. O diagnóze PEC, ktorú mal na ľavej nôžke, sme vôbec netušili, nepovedal nám o tom ani pán primár, ktorý nám robil 3D ultrazvuky (vraj sa to už na ňom dá pekne vidieť). Po ťažkom a dlhom pôrode som bola rada, že je všetko ok a uvidela som malého, no potom ho hneď zobrali preč. Priniesli mi ho v sprievode detskej lekárky a sestričiek, nevedela som, čo sa mi snažia vysvetliť, až kým som nevidela ľavú nôžku, keď ho rozbalili. Skoro som odpadla, nebola som vôbec na to pripravená a dá naozaj zabrať, ak to máte ešte vysvetliť niekomu z rodiny a známych. Posledný deň, keď nás mali prepustiť, nám pán doktor nôžku hneď sadroval a ubezpečil nás, že bežne majú takéto deti a že sa to sadrovaním dá pekne upraviť. Slepo veriac, že robím to najlepšie pre svojho synčeka, som súhlasila a každý týždeň sme chodili na sadrovanie, no pre nabitý program nášho pána doktora a aby sme malého čo najmenej stresovali, sme si tú sadru dávali aj sami dole. Odmočiť pekne vo vaničke na 20 minút v teplej vode a potom strihať a jemne nadrezávať malým zúbkovým nožíkom (na stejky). Pri ôsmej sadre som si už pripadala ako profesionálna asistentka na sadrovni. Neznášala som každé ďalšie sadrovanie, lebo malý veľmi plakal, doktor mu masíroval a skrúcal nôžku, aby sa čo najviac dala vyrovnať a zasadzovať v čo najlepšej pozícii. Plakal malý a ja s ním celou cestou domov. Nôžka síce po každej sadre bola iná a zdalo sa, že sa pekne vyrovnáva, no mne sa zdalo, že vôbec nemá pätu, mal tam také mäkké tkanivo, ale topánku by ste mu na ňu neobuli, mal taký tvar ako kolíska. Opýtala som sa lekára, či to tak má byť, že mne sa to vôbec nepáči a len mi povedal, že tam má pätu a tak to má byť. Po ôsmej sadre naplánoval pán doktor tenotómiu, aby sa uvoľnili šľachy a pekne sa dostaví tvar päty, že to aj tak nikdy nebude ako na tej zdravej nôžke. No na moje prekvapenie, že to urobí len v lokálnej anestézii, aby ho nemusel zbytočne uspávať, že to robia aj tak, že to je len cca 15 min. záležitosť. Bola som s malým ešte aj na operačnej sále, aby sa nebál, že bude vidieť mňa, tak sa upokojí. No skoro som tam skolabovala ja, napichali mu nôžku, chvíľu počkali, no to už malý plakal na raty a bránil sa, museli ho držať, no asi 1cm ranu mu prelepili páskou a zasadrovali nôžku. Malý od šoku a zrevaný, až vzlykal, rovno zaspal. Po dvoch týždňoch sme mali ísť na kontrolu. No znova sme si sadru dávali dole, že to už bude zahojené. Tak ani náhodou, rana ešte nebola zahojená a stále mokvala, vraj je to pod sadrou bežné. Predpísal nám dlahy s tyčou, že nám ukáže, ako sa obúvajú a budeme ich mať 24 hodín na nôžkach v kuse. (Samozrejme okrem kúpania.) Tak aj bolo, ledva mu zapol nôžku, no vôbec sa neudržala v topánočke, kontrola o mesiac. Topánočka sa mu na tej ľavej nôžke stále vyzúvala, lebo ani po tenotómii nemal tú pätu, tak ako mala byť. Po mesiaci uznal pán doktor, že tá päta je stále vysoko, urobil rontgen chodidla a poslal nás domov, že sa poradí s primárom. Druhý deň sme prišli a pán primár vysvetlenie asi také: ..no päta je ešte stále vysoko a nemá ešte taký tvar, ako by mala mať, no odporúča mi ešte konzultáciu s ortopédom v Košiciach, ešte to bude treba sadrovať a poslal nás so správou preč. Ortopéd nás zobral v Košiciach, prečítal správu a len pochválil kolegu, že to pekne vysadroval, pozrel nôžku a máme ďalej nosiť topánočky, ako máme nastavené a kontrola o mesiac. Po mesiaci to isté, už ani nepozrel nôžku len, že ako sa nám vidí, či lepšie, že to citujem: skúsime nechať chvíľu na prírodu, ono sa to zvykne upraviť samé. Na moju otázku, že čo potom, ak nie, že sa to bude operovať, no to by mu rozrezali celé chodidlo 🙁 kontrola o štyri mesiace). Zhrozená a sklamaná čo ďalej som s malým bola na neonatológii, kde sa mi prihovorila milá mamička a pýtala sa ma, či máme Pecku a či chodíme do Viedne. Až potom som sa dozvedela, že každý aj keď je to finančne náročné, chodí radšej tam. Dala mi kontakt na svoju dobrú kamarátku, čo má dcéru peckárku a chodia k Dr. Radlerovi do Viedne. Stretli sme sa a všetko mi pekne vysvetlila. Neverila, čím všetkým sme si prešli my s malým. Naplánovali sme konzultáciu hneď, ako bolo možné, čakať štyri mesiace nečinne sa nám nechcelo. Dr. Radler nám ešte trikrát sadroval nôžku a teraz sme už po tenotómii a zajtra cestujeme na kontrolu, tak som veľmi nedočkavá, no verím, že to bude oveľa lepšie ako doteraz. Malý ani raz nezaplakal pri sadrovaní, ani pri manipulácii s nôžkou, všetci ho chválili, že je veľmi dobrý. Sama som nechápala, no teraz viem, prečo. Škoda, že naši lekári sa nechcú naučiť to, o čom si myslia, že vedia perfektne, no opak je pravdou.
