Náš príbeh sa začal v 24.tt tehotenstva, keď nám na morfologickom ultrazvuku oznámili, že Arturko má zväčšené obličkové panvičky a má krivé nôžky. Vraj treba, aby sme absolvovali stretnutie s lekárom na genetike, nakoľko je možné, že dieťatko bude trpieť Downovým syndrómom. Bola som ako v tranze, dovtedy mi nikto nič nepovedal, všetky výsledky boli v poriadku a zrazu toto. O diagnóze PEC nepadlo ani slovo. Vraj to nie je nič vážne, budeme cvičiť, bábätká majú mäkké kosti a šľachy, to rozcvičíme a bude OK. Nestačilo, že do gynekologickej ambulancie som chodila ako na hodiny klavíra, problémy sa stále iba kopili. Stretnutie na genetike dopadlo veľmi dobre. Na základe všetkých výsledkov a rodinnej anamnézy vylúčili DS, no stále ma mátali krivé nožičky. Potrebovala som opätovný ultrazvuk. No ten mi bol ochotný lekár urobiť až v 30.tt, nakoľko skôr by to bolo zbytočné. Nevedela som sa dočkať, bolo to ako večnosť. Keď prišiel deň ultrazvuku, s malou dušičkou som dúfala, že nôžky budú OK, že drobček si iba na nich sedel. No nebolo to tak. Boli krivé. Opäť chlácholivé slová povzbudenia, budete cvičiť, uvidíte, bude z neho futbalista. Všetko sa skomplikovalo, v 31.tt som si išla „poležať“ do nemocnice na Antolskú, nevyzeralo to vôbec dobre, no ledva som zvládla príjem, keď sa Arturko vypýtal na svet. Opäť sa mi rúcal svet, na nôžky som ani len nepomyslela. Iba na to, čo s ním bude, či bude OK a bude tu s nami. 3.07.2014 prišiel na svet akútnou sekciou a môj pôrodný plán sa rozplynul. Keď ma prebrali z narkózy, nevedela som, čo sa stalo, akosi som ani nevedela, že som porodila. Začali chodiť lekári a oznamovať mi diagnózy a prognózy, nechápavo som len hľadela. Keďže sme mali plno iných problémov, nôžky sme akosi neriešili. Na tretí deň, keď Arturkov stav bol stabilizovaný, prišla rehabilitačná setra a ukázala mi, ako mám nožičky masírovať. Chodila som za ním 2x denne, zakaždým sme poctivo cvičili, a 1x denne cvičila aj rehabilitačná sestra. No výsledky ani po skoro mesiaci nebolo vidieť, tak sme sa dožadovali iného riešenia. Vtedy teda ošetrujúca lekárka rozhodla, že Artur bude prevezený na Kramáre, kde je špecializované ortopedické pracovisko a tam nám stanovia diagnózu a aj liečbu. 27.7.2014 bol teda prevezený, a keď sme za ním prišli, už mal aj naloženú prvú sadru a lekárka nás informovala, že ide o PEC, ale nie je to vôbec vážne, no tým, že mal málo miesta, je to polohové a určite to bude OK, veď sme v dobrých rukách. Po týždni, keď nám naložili sadru č.2, sme mohli už aj domov, všetci traja konečne spolu, ešte jeden deň ostal na pozorovanie, či sadru znáša dobre a či mu nebudú modrať pršteky. Boli sme odporučení na ďalšie kontroly k MUDr. Frištákovej na Kramároch už aj s termínom ďalšieho sadrovania. Sadier sme mali celkovo 5. Neviem, či to bolo tým, že bol predčasne narodený, ale v podstate sme skoro nikdy nečakali viac ako 30 min, kým sa nám pani doktorka venovala, aj keď v čakárni bolo plno. Arturko znášal sadričky veľmi dobre, nikdy neplakal, nestonkal. Aj keď mu pílili sadry, nikdy ani nemukol, až do času, keď náš sanitár mal dovolenku a prišiel iný, ktorému sa veľmi nedarilo, bol nervózny, malému narobil modriny a takmer mu zlomil nôžku. Vtedy som sa rozhodla, že ak nám povedia, že treba ďalšiu sadru, tak odmietnem. Doktorka však skonštatovala, že nožičky sú už tak, ako majú byť a sadry nie sú potrebné. Predpísala nám termoplasty, do času, kým nám v Protei vyrobia DB. Aj termoplasty boli pre nás fajn, veľmi sme sa tešili, že sa môžeme konečne krásne vykúpať 🙂 Chceli nám robiť aj tenotómiu, no Arturko bol stále chorľavý, takže to nebolo možné a nakoniec to vlastne aj bolo veľmi dobre, lebo nôžky sme rozcvičili a achilovky povolili aj vďaka rehabilitáciám s pani Angelikou z Babyfit-u. DB dlahy sme začali nosiť začiatkom októbra na 23 hodín denne. Na ďalšej kontrole v marci, sme „ukecali“ lekárku na hodinu doobeda a hodinu poobede bez topánok. Artur štrajkoval, absolútne nijako pohybovo nenapredoval, len ležal a trieskal topánkami o zem. Vtedy som sa začala bližšie zaujímať, ako to všetko vlastne „funguje“ až ma pani Lucia Verná navigovala na peckárov a skupinu PEC, kde ma prekvapil obrovský „viedenský ošiaľ“ a antikampaň na Kramáre, čo ma veľmi prekvapilo, nakoľko my sme boli veľmi spokojní. Po prečitaní množstva článkov a diskusií sme pre pokoj v duši s pani M. Goceliakovou, ktorej za pomoc aj touto cestou veľmi ďakujeme, navštívili doktora Radlera vo Viedni, aby zhodnotil prácu doktorky Frištákovej. Z Viedne sme odchádzali s veľmi dobrým pocitom. Pani doktorka v našom prípade odviedla veľmi dobrú prácu. Arturko má krásne nožičky, netreba žiadnu operáciu. Topánky nám odporučil nosiť iba na spánok, cca 16 hodín denne, čomu sa Arturko a samozrejme aj my veľmi tešíme, nakoľko už vidno pokroky a čoskoro si asi aj budeme priať, aby bol chvíľku aj na mieste 🙂 Ortezky boli Arturkovi v 3. rokoch zrušené. Nôžky ma krásne. Behá a skäče o 106. Naďalej cvičíme a konzultujeme tak ako v BA tak aj vo Viedni.