Ahojte, toto je náš príbeh Keď len jedno dieťa, vďaka tomu, čo teraz napíšem, bude liečené vo Viedni u Dr. Radlera, bude to pre mňa výhra. 4.12.2013 sa nám narodila druhá dcérka Stelka a s obojstranným PEC. Rodila som v Ružinove a po pôrode mi povedali, že malá má trošku krivé nôžky, a že s ňou bude treba cvičiť. Keď som ju na izbe rozbalila a poobzerala si nôžky, bola som prekvapená, ale rozhodnutá cvičiť. Po dvoch hodinách prišla fyzioterapeutka a predviedla mi cviky, ktoré mám robiť tak často, ako sa len dá. Každý, kto prišiel do izby, sa pýtal: „To Vaša malá má tie krivé nôžky?“ Na druhý deň prišla pediatrička a tá mi povedala, že masážami sa to nespraví a malej určite budú sadrovať nožičky. Odporučila ma na Kramáre k pánu doktorovi Kokavcovi. Podarilo sa mi u neho vybaviť po známosti termín na druhý deň, ako sme prišli z pôrodnice. Prišli sme tam. Stelku zasadroval a vtedy to začalo. Dovtedy dobré spiace bábo sa zmenilo na uplakané dieťa a plakala nonstop v jednom kuse. Muž chodil do práce a ja som bola s deťmi sama. O štvrtej poobede som mu volala s plačom, že musíme okamžite kúpiť klokanku, lebo neviem očistiť ani mandarínku (nikto mi totiž nepovedal, že dieťa so sadrou do klokanky nesmie). Na šiesty deň po neustálom plači (spinkala len na nás, zväčša na manželovej hrudi) sa to zlepšilo a Stelka bola pokojnejšia. No po presadrovaní to začalo odznova. Keď som sa zabehla po tom týždni doma, pozrela som sa do papierov z pôrodnice, našla som si diagnózu a začala som „googliť“. Našla som stránku peckári a Dr. Radler tam bol spomínaný a o Kokavcovi nič… chcela som recenziu na neho a stále viac mi vŕtala v hlave Viedeň, veď pán Kokavec mal byť na Slovensku najväčší odborník a o ňom nikto nepísal. Po dvoch dňoch pátrania som zdvihla telefón a zavolala Žanetke (vtedy pre mňa ešte pani Gajdošovej) a v podstate mi povedala, že nech ideme do Viedne len pozrieť, za to nič nedáme. A viac mi nebolo treba, krstná mama Stelky dohodla termín do Viedne k pánovi doktorovi na pondelok pred Štedrým dňom. Ale stále som tam išla iba kvôli tomu, aby som sa ubezpečila, že Kokavec postupuje správne a pre Stelku je to to najlepšie. V piatok pred Vianocami sa malej posunula sadra a nebolo vidieť prsty, tak som volala na Kramáre a tam sa ma spýtali, či je to také súrne a nepočká to do pondelka? A keď nie, tak nech prídeme a niečo vymyslia. Odkiaľ som to mala vedieť? Tak som volala Žanetke a tá povedala, že určite treba dať sadru dolu. Tak sme s mužom dávali dolu sadru nožnicami na kura. Vymysleli sme to sami a celkom nám to išlo. V pondelok sme išli rovno do Viedne a keď sme tam prišli, bolo to ako v inom svete. Či už prístup personálu alebo samotná nemocnica, ale tak to som očakávala, keďže naše zdravotníctvo je na tom tak, ako je. Stelka ako jedna z mála išla do Viedne so sadrou. Prvá reakcia bola, či si sadru môžu odfotiť (lebo niečo také ešte nevideli). Tak si ju pofotili, dlho bojovali, kým sa im ju podarilo dať dolu a keď ju dali dolu, poslali nás Stelku vykúpať. Nemali sme nič, mydlo, uterák, to všetko tam bolo a boli sme v nemom úžase, keďže tu na Slovensku jej nožičku pred presadrovaním len popúdrovali. Keď sme ju poumývali, dali nám olejček a vysvetlili nám, prečo to robiť a ako má spávať, že sa nesmie nosiť v klokanke….(veci, čo sme počuli prvýkrát, lebo na Kramároch nám nikto nič nepovedal). Prístup Dr. Radlera bol úžasný, samozrejme aj sestričiek a bratov ošetrovateľov. Spýtal sa, či Stelka neplakala a ja, že samozrejme, že plakala, veď mala sadry. Bolo mi vysvetlené, že neplakala kvôli sadre, ale kvôli tomu, že mala zle nasadenú sadru a pán doktor Kokavec jej nesprávne posunul nožičku. To sa mi nechcelo veriť, veď taký odborník. Uverila som až po tom, čo ju zasadroval Dr. Radler. Neuveriteľné, aký môže byť rozdiel v sadre a aby som nezabudla na najdôležitejšiu vec: Stelka prestala plakať a spinkala aj po ceste v aute. Mala som doma po dvoch týždňoch nové dieťa – SPOKOJNÉ . Ani sekundu sme nerozmýšľali, že by sme sa vrátili liečiť na Slovensko. A tak sme každý týždeň cestovali do Viedne a späť. Stelka tam absolvovala aj tenotómiu a potom ešte jednu sadru. Tá nožička, čo jej pán doktor Kokavec posunul nesprávnym smerom a zalomil ju, je doteraz trošku horšia ako tá druhá, ale dúfame, že všetko bude v poriadku. Malá si na dlahy po tenotómii zvykala asi týždeň. Teraz ich už vôbec nerieši. Má 9 mesiacov, lozí s nimi rýchlosťou blesku. Tiež sa s nimi postaví ,vôbec ich nerieši, momentálne máme dovolené ich dávať dolu na 4-6 hodín.
29.5.2017 pred 2 mesiacmi sme mali kontrolu vo Viedni u Dr.Radlera. Stelka má 3,5 roka. Kontrola dopadla na výbornú. Stelka ma nohy veľmi pekné, chôdza perfektná, dorziflexia je na jednej nohe 29 na tej, čo jej v BA spôsobili novú deformitu tým, že jej zalomili nožičku je DF 26. Vyzerá to zatiaľ optimisticky, že deformita sa upravila a Dr. Radler sa vyjadril, že pravdepodobne ďalšia operácia nebude potrebná dlahy máme nosiť 8-10h denne. Stelka ich toleruje dobre, no uz dva roky plakáva zväčša po nociach pre bolesti nôh. Intenzita je rôzna, niekedy 5xv týždni inokedy raz za dva týždne. Skúsili sme všetko možné behali po vyšetreniach v Rakúsku aj na SVK a nič sa nenašlo. prepoklad je, že sú to rastové bolesti. Trochu pomáhajú masáže nožičiek, alebo nurofen. inak je Stelka veľký šinter a kto nevie nikdy by nepovedal, že kedysi mala nohy iné ako zdravé deti.
Všetkým detičkám prajem zdravé nôžky a rodičom veľa síl pri liečbe.Predtým, ako sa rozhodnete, kde sa budete s dieťaťom liečiť, uvedomte si, že nožičky má dieťa len jedny. Držím palce. A touto cestou ďakujem všetkým peckárom. Najväčšie poďakovanie patrí Žanetke Gajdošovej a samozrejme krstnej mame Tony za pomoc s komunikáciou vo Viedni. Ďakujeme Lucia Verná