Peťo Červenický

Moje druhé tehotenstvo prebiehalo úplne skvele, žiadne problémy a dokonca som sa rozhodla aj pre 3D ultrazvuk (v 24.tt a všetko bolo v poriadku). Pôrod bol spontánny a hlavne…rýchly. 
Keď sa mi 11.11.2007 Peťko narodil, nič som netušila. Na druhý deň mi prišla pediatrička oznámiť, ako sa má bábätko a že má vbočené nožičky. 
Myslím, že manžel a rodičia to zobrali oveľa horšie ako ja (v rodine nemáme žiadne choroby). Nikto mi nevedel vysvetliť “PREČO…?” a tak som si dlhých 8 mesiacov myslela, že je to z polohy v brušku a že nemal dosť miesta. 
Ortopedička mi povedala, že sa to dá veľmi jednoducho liečiť sadrovaním. Takže po odchode z pôrodnice sa začal 4,5 mesačný kolotoč sadrovania a behania ku kožnej, lebo pokožka nožičiek to dosť zle znášala. 
Keď sme po takmer 5.mesiacoch ukončili sadrovanie bola som šťastná, že budeme mať konečne dlahy po kolienka a hlavne, že sa budeme môcť normálne kúpať! Ortopedička povedala, že dlahy má mať stále a to či bude treba operáciu sa uvidí neskôr. Keď bude treba operovať, tak až niekedy okolo roka. 
Dlahy nám robili na mieru, lenže…nožička, hlavne päta sa mu v dlahách nedala dobre zafixovať. A keď sa už začal stavať na nožičky, tie sa mu v dlahách pri státí stáčali k sebe až dozadu. 
Keď sme po troch mesiacoch v dlahách išli na kontrolu, ortopedička usúdila, treba operovať a objednala nás na operáciu (McKay), keď bude mať Peťko 11. mesiacov. Dosť vážne ma to vystrašilo a rozhodli sme sa teda ísť ešte k nejakým iným ortopédom (Poprad, Žilina, Prešov). Záver bol všade rovnaký “toto je ťažký stav a treba to operovať čo najskôr!” 
Na internete som našla Infodom a tam rozpísanú diskusiu mamičiek, ktoré majú detičky s PEC a dozvedela som sa o Ponsetiho metóde, o tomto neoperačnom prístupe. Navštívili sme ročného Jarka, ktorý absolvoval túto liečbu vo Viedni u Dr. Radlera. Skontaktovala som sa s ním mailom a opísala mu náš stav, hodnotenia lekárov a poslala mu zopár fotiek Peťkových nožičiek. Dal nám termín prvej konzultácie na 8.septembra 2008 s tým, že zasadrovať ho môže hneď na druhý deň v jednej ortopedickej nemocnici v Speisingu vo Viedni. 
Poriešili sme všetky záležitosti okolo cesty a hlavne staršiu trojročnú dcéru Lindu. 
Dr. Radler (hovorí aj anglicky) nám vysvetlil, že vôbec nie sme až taký ťažký prípad a že to pôjde 4-6 sadrami. Potom, keď sa päta neposunie sadrovaním, bude možno treba urobiť tenotómiu s následnými sadrami na 3 týždne. Nakoniec budeme nosiť špeciálnu obuv na tyči, ktorú bude musieť Peťko nosiť na spanie do 3-4 rokov. 
…a dali sme sa na boj! 
Po zložení tretích sadier Dr. Radler skonštatoval, že budú ešte jedny a potom treba urobiť tenotómiu, lebo Achillovka je krátka a päta je stále vysoko posadená. Peťko znášal všetko veľmi dobre, a tak sme sa po troch týždňoch od tenotómie (presne na Peťkove 1.narodeniny) vrátili do nemocnice v Speisingu, aby sme dostali topánočky na tyči.

Tie sme nosili do 3,5 roka, kedy nám Dr. Radler povedal, že už nie sú potrebné a bude super, ak sa bude čo najviac venovať športu (akémukoľvek).   Keďže som našla aj zopár osobností, ktoré sa narodili s touto diagnózou a sú medzi nimi aj vrcholoví športovci (napr. futbalista FC Liverpool Steven Gerrard), celkom ma to potešilo a povzbudilo.

Kontroly u Dr. Radlera vo Viedni absolvujeme každých 9-12 mesiacov.

Posledná kontrola 2020 bola na síce horšia ako tá predošá, kvôli miernemu skolioóznemu vykriveniu chrbtice. Dr. Radlerovi sa nepáči aj to, že vonkajšie šľachy chodidla sú stále veľmi voľné, vnútorné zasa prisilné. Teraz má Peťo 13 rokov a stále sa tešíme z uspokojivých nôh. Kto nevie, nič nepostrehne.

Peťo bicykluje, behá, hrá futbal aj florbal.

Denne 10 minút cvičíme cviky na posilnenie svalov nohy, ktoré nám ukázal Dr. Radler.

Korona-doba samozrejme zasiahla aj nás a tak sa snažíme cvičiť doma aj silové aj fyziocviky podľa dostupných videí, keďže ani kolektívne športy ani hodiny u fyzioterapeuta nie sú možné 🙁