14. augusta sa nám po dlhých rokoch čakania narodilo vytúžené dieťatko Oliver. Až do pôrodu sme okrem hydronefrózy obličiek nemali informácie o žiadnych prípadných nedostatkoch. Po cisárskom pôrode na Antolskej ulici v Bratislave mi lekárka povedala len toľko, že má niečo s nožičkami, sú trošku zakrivené, ale ak dvakrát pocvičíme, všetko bude v poriadku. Nakoľko náš prípad vôbec neevidovali ako vážny, v čase pobytu v nemocnici sa nám nevenoval žiadny ortopéd. Po prepustení z nemocnice sme konzultovali stav Oliverových nožičiek s viacerými odborníkmi. Medzi inými sme si vypočuli aj názor, že je úplne zbytočné riešiť to teraz, počkajme 6-7 mesiacov a po operácii sa uvidí, či bude vôbec niekedy chodiť. Až MUDr. Gajdoš nám povedal, že zázraky neexistujú, s touto diagnózou treba dieťatko čo najskôr sadrovať, aby sme hneď na druhý deň ráno išli na 7:00 na Kramáre, kde nám pani doktorka Frištáková zasadruje nožičky. Dobrosrdečnosť pani doktorky prevalcovali žiaľ podmienky v akých pracovala, to, ako ju pred aj počas sadrovania znervózňoval nepríjemný až arogantný kolega, samotné sadrovanie – nepôsobilo odborne, to, ako nemala ani len toľko času, aby nám odpovedala na základné otázky o diagnóze, alebo aspoň ukázala ako držať drobné bábätko s obrovskými sadrami a hlavne to, že nás nechali čakať a namiesto o siedmej sme boli na sadrovaní po 14.-tej hodine. Nervozita z čakania s malým babätkom, zlé podmienky, strach o bábätko, pocit absolútnej beznádeje…to všetko sa podpísalo pod naše rozhodnutie začať túto situáciu riešiť iným spôsobom. Po príchode domov som na nete hľadala informácie o diagnóze. Po tom, ako som objavila stránku peckárovsom vedela, že nám svitá na lepšie časy. Po konzultácii s rodinou sme hneď na druhý deň oslovili úžasného, srdečného a veľmi ochotného človiečika Ivanku, ktorá nám dohodla termín u pána Dr. Radlera na nasledujúci týždeň. Človek, vyrastajúci v podmienkach zdravotníctva SR (hlavne BA) má po konzultácii vo Viedni pocit, že sa ocitol v inom svete a možno sa mu to len celé sníva. Celý tím vo Viedni, hlavne Dr. Radler sú skvelí ľudia. Asi najdôležitejšie okrem odbornosti a profesionality je to, že ku každému pristupujú individuálne. Po sadrovaniach a tenotómii začal Oli nosiť ponseti sandáliky. Čas ich nosenia – 22 hodín- nám postupne Dr. Radler skracoval pri každej návšteve, kde sme boli vždy informovaní len o pozitívnom vývine. Od jedného roka nosil Oli topánočky na 12 hodín na nočný spánok. Pri kontrole keď mal Oli 3 roky nám dokonca Dr. Radler povedal, že ak sa nám podarí posilniť svaly na nohách, môžeme sa rozlučiť s topánkami. A tak sa aj stalo. Keď mal Oli 4 roky, tak práve na meniny dostal od dr. Radlera ten najkrajší darček a odvtedy topánky nenosí. Tento rok nás čaká tretia kontrola bez topánok. Veríme, že všetko bude v najlepšom poriadku, tak ako doteraz. 3.3.2016 sa nám narodil druhý synček Leonard, ktorý má tiež pecky a žiaľ aj ďalšie diagnózy, niektoré sú ešte stále v štádiu, kedy čakáme na potvrdenie. Medzi najvážnejšie patrí rázštep podnebia a hypotónia. Na Leuškovom príbehu je najpozitívnejšia skutočnosť, že sme už presne vedeli kam ísť a čo robiť. Naša prvá cesta z nemocnice smerovala na políciu pre vybavenie pasu 🙂 Napriek atypickému PEC najťažšieho stupňa Dr. Radler zase raz dokázal aké má zázračné ruky a v tejto chvíli sú Leuškove nohy na tej najlepšej ceste k uzdraveniu. Pri poslednej kontrole nám znížil Dr. Radler režim na 12 hodín na nočný spánok a zmenil sandalky na ADM, vďaka čomu je Leov spánok ešte kľudnejší. . Vďaka obrovskej podpore Žanetky, Macky a Danky dokážeme našim synom poskytnúť tú najlepšiu starostlivosť. Samozrejme v neposlednom rade patrí vďaka aj Norkovej mamičke za jej cenné rady a všetkým dobrým ľuďom, ktorí nám darovali 2%. Teraz už vieme, že zázraky existujú a vždy sa nájdu dobrí ľudia, ktorý vám v najťažších chvíľach pomôžu. Ďakujeme z celého srdca za všetko: Oli, Leo, Andy a Roli
