Damiánko

Náš Damiánko sa narodil v piešťanskej nemocnici v júni 2011. Na druhého synčeka už čakal doma jeho zdravý dvojročný braček. Veľmi sme sa tešili, vôbec sme nepredpokladali žiadne komplikácie, keďže celé tehotenstvo aj všetky vyšetrenia boli v poriadku a v rodine sme nikdy ani z mojej ani z manželovej strany nemali žiadne postihnutia. Radosť trvala do okamihu, kým sestričky odniesli plačúceho drobca odvážiť a odmerať. Od šťastia sme si vôbec nič iné nevšimli. Po chvíli sme začali tušiť, že niečo nie je v poriadku, keď malého stále nedoniesli naspäť. Napokon to „zaklincovala“ doktorka, ktorá vošla sama do sály so slovami: „Milí rodičia, mám pre vás zlú správu"... v tej chvíli sa mi zrútil celý svet, myslela som si, že som nášho krásneho chlapčeka videla naposledy...nakoniec prišiel ortopéd a spolu s doktorkou mi ho ešte na sále, kde som ešte stále ležala, odbalili vedľa mňa, doktor pohýbal malému s nôžkami so slovami: „takto budete s ním cvičiť a keď pôjdete domov, tak ho zasadrujeme" a to bolo všetko, žiadne vysvetlenia, nič. Diagnózu mi sestrička písala ceruzkou na malý papier. Tak sme ešte v nemocnici začali zháňať všetky informácie o PEC a o možnostiach liečby. Nakoniec sme na piaty deň odišli do Žiliny, kde nás pán primár sadroval každý deň celých 14 dní. Podmienky pre matku po vyčerpávajúcom pôrode ako aj pre malého novorodenca boli absolútne nevyhovujúce. Keď nás pustili domov, následne sme každý týždeň dochádzali na presadrovanie, až keď nám pán primár stanovil termín McKay operácie, rozhodli sme sa pre alternatívnu liečbu menej invazívnou metódou, teda podľa Ponsetiho. Našli sme túto úžasnú stránku, kde boli odkazy na doktora Poula v Brne a doktora Radlera vo Viedni. Rozhodli sme sa pre Brno (pretože nie je až také drahé ako Viedeň a tiež sme tam nemali žiadnu jazykovú bariéru). Pán profesor Poul je veľmi príjemný človek, stále pozitívne naladený, čo sa snaží preniesť aj na svojich pacientov a to už vôbec nehovorím o celkovom prístupe ostatného personálu a sestričiek. Všetci boli k nám veľmi milí, snažili sa nám všetko vysvetliť, na všetky otázky sme dostali odpoveď a nemali sme pocit, že sme im na ťarchu, ako tu u nás na Slovensku. Následne Damiánko dostal postupnepäť sadier podľa Ponsetiho a v piatich mesiacoch podstúpil v Brne obojstrannú tenotómiu, po ktorej mal znova naložené sadry. Po mesiaci sme začali nosiť John-Mitchellove dlahy. Najskôr 24 hodín denne, neskôr sa čas nosenia znižoval. Počas celej doby sme poctivo cvičili všetky povolené cviky a každý rok chodili na rehabilitáciu do kúpeľov v Kováčovej. Približne do tretieho roka sa zdalo byť všetko v poriadku. Okolo štvrtého roka sme si však všimli, že pri chôdzi začal Damiánko našľapovať na vonkajšiu hranu chodila a tiež pri dlhších prechádzkach sa začal sťažovať na bolesti nožičiek. Pri ďalšej kontrole v Brne mu bola potvrdená menšia recidíva, avšak profesor povedal, že riešenie by bolo vhodné až o rok, rok a pol. Keďže som si nevedela predstaviť len tak čakať na to, čo bude a tiež som bola zvedavá na druhý názor, objednali sme sa na konzultáciu do Viedne. Doktor Radler stav zhodnotil ako veľmi dobrý po takom ťažkom stave, ale odporučil na udržanie dostatočnej dorziflexie ešte sadrovanie na približne dva týždne. Po sadre sa hybnosť oboch nožičiek zlepšila. V priebehu piateho roka sme mali znova ďalšiu recidívu, znova sadričky (tentokrát už aj farebné) na dva týždne. Tentokrát efekt nebol až taký uspokojivý, bolo nám odporučené znova nasadiť sandáliky na tyči až do piatich rokov a potom znova kontrola. Naša posledná kontrola napriek všetkej našej snahe nedopadla dobre, definitívne sa potvrdila potreba ďalšej operácie, teda transferu šliach na oboch nožičkách. Absolvovali sme ju v Speisingu, koncom novembra 2016. Damko bol velmi statocny, vsetko hrdinsky znasal, prve tyzdne boli najhorsie, ked mu vsetko pod sadrou "ozivalo", bolelo, neskor svrbelo. Museli sme na par tyzdnov vyriesit prenasanie v sadrach, opateru, hygienu, na prechadzky von sme si zapozicali invalidny vozik. Po 4 tyzdnoch sme velke sadry vymenili za sadry uz len pod kolena a o 2 tyzdne sme aj tie dali dole. Nastalo dalsie skusobne obdobie celej rodiny, Damianko sa nanovo ucil chodit, plakal, vseto ho bolelo, ale postupne bolest ustupovala, pomalicky sa jeho stav kazdym dnom zlepsoval. Na udrzanie daneho stavu sme zacali nosit na noc ADM sandalky (huraaa, konecne topanocky bez spojovacej tyce :)) V aprili sme uz dokonca s odobrenim doktora Radlera absolvovali uz 4. liecebny pobyt v Kovacovej, nasledne sme mali povolene vsetky cinnosti - behanie, bicyklovanie, cvicenie (okrem trampoliny). Po prvotnom soku ako vyzerali Damkove nozky po zlozeni sadier (len uzucke kosticky bez svalov) sme konecne zacali aj naberat svalovu hmotu na lytkach a nohy mu spevneli. Ak by ste museli podstupit transfer sliach vo Viedni, poradila by som Vam, rodicom, aby ste sa nebali, aby ste boli trpezlivi, lebo uspech sa istotne dostavi, ale trva to niekolko mesiacov, slacha sa "ustali" na novom mieste po 6 mesiacoch, a az nedavno, dalo by sa povedat pred letom - v maji, sme mohli povedat, ze by zvladol dlhsiu prechadzku aj v narocnejsom terene (nielen po betone). Kazdy den cvicime specialne cviky na slachu rano a vecer (je to iba vytacanie nohy do vonkajsej strany a potom tahanie prstov hore - odporucanie od Dr. Radlera) a tiez nasu zostavu cvikov na posilnenie a svalovy strecing, uz to berieme ako taku nasu rutinu, dokonca sa k nam pridal aj starsi syn, ktory cvici karate a vecerne cvicenie ho tiez zacalo bavit. Kupili sme si rebriny, stepper, jezkov, fit lopty a lopticky a kadeco na stimulaciu noh. Na zaver ked vzdy porovnavam spatne pred operaciou ako stupal po vonkajsich hranach, ako sa nedokazal postavit na spicky, ako nedokazal odlepit prednu cast nohy od zeme ked mal nechat iba patu na zemi...vsetko toto uz dokazeme s lahkostou, dokonca Damko urobi sam drepy (starsi karatista ho tiez uci :)), prejde si po spickach, po patach, naslapuje priamo, bez bolesti, teraz v lete sa vratili z Tatier, s babkou presli vsetky tatranske vodopady a plesa - s usmevom a bez bolesti :) Cakame na dalsiu kontrolu v septembri, viem, ze este mame pred sebou dlhu cestu, a ze pokial bude noha rast este sa moze stat hocico, avsak uz sa nebojim, verim ze to najhorsie uz mame za sebou a poctivym cvicenim a trpezlivym pristupom spolu s excelentnou ortopedickou opaterou doktora Radlera to vsetko hravo zvladneme. Zelame vsetkym, ktori si tymto presli alebo ich to este len caka, vela vela sil. Mamicka Katarina.