Bojovník Miško

 

Zdravíme Vás všetkých .

 

Môj druhorodený synček prišiel na svet 31.marca 2017. Veľmi sme sa na neho tešili, celé tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií. Miško sa narodil cisárskym rezom, videla som ho až v perinke, no už počas pôrodu, keď ho vyberali z bruška, si doktori šepkali: „Videl si tie nožičky?“

Ja som to počula a hneď som sa opýtala, či je všetko v poriadku, odpoveď bola áno. Tak som sa upokojila, previezli ma na izbu. Miška mi doniesli, ale spolu s ním prišli niekoľkí lekári. Tušila som, že nebude všetko až tak v poriadku, ako mi to tvrdili na pôrodnej sále. Doktor sa predstavil ako ortopéd, a tak som len čakala, čo bude nasledovať. „Váš syn sa narodil s vývojovou chybou chodidiel“. Diagnóza znela: obojstranný pes equinovarus congenitus (ľudovo konská noha). Keď sestrička rozbalila Miška z perinky, pri pohľade na jeho nožičky som sa rozplakala a s trasúcim hlasom sa opýtala, čo bude ďalej. Doktor mi len povedal, že po prepustení z nemocnice sa mám hlásiť na ortopédii v Banskej Bystrici. Dal mi kontakt a to bolo všetko.

Keďže som o tom nikdy nič nepočula, pýtala som sa sestričky, čo to vlastne je a ako sa to lieči. „Vášho syna čaká sadrovanie nožičiek a potom malý zákrok, preťatie achillovej šľachy. Ubezpečila ma, že je to liečiteľné. Po prepustení z nemocnice som kontaktovala ortopéda v BB, poprosila ho o čo najskorší termín .Dal nám ho až za týždeň. Keď sme prišli do BB, ortopéd sa ma opýtal, prečo Miška neposlali hneď z pôrodnice, keď sú kostičky ešte mäkké, pozerala som na neho, že čo vlastne hovorí, nikto mi nepovedal, že sa to tak robí, keď som sa na to pýtala v nemocnici, povedali, že nie je to nutné a vy sami ste nám dali termín až o týždeň. Neodpovedal. V krátkosti mi vysvetlil, že čo to je, ako to bude prebiehať. Miško mal 12 dní, keď dostal svoju prvú "sadru"(nemôžem to nazvať sadrou, lebo to boli dlahy obmotané obväzom, no v tom čase som nevedela, že to je zle). Takto sme chodili každých 10 dní na presadrovanie, Miško pri tom zakaždým veľmi plakal až modrel, mne srdce zvieralo, ale upokojovala som sa tým, že je to pre jeho nožičky dôležité. Po zložení druhej sadry bol viditeľný malý rozdiel. Pri každej sadre som mala pocit, že niečo nie je v poriadku, ale verila som doktorovi, že vie, čo robí, predsa je on ortopéd a nie ja. Verila som mu až do momentu, kým sa doma Miškovi sadra nevyzula ako ponožka. Až vtedy sa moje zlé tušenie a obavy potvrdili. Volala som mu hneď, ako sa to stalo. Jeho odpoveď ma dosť zaskočila. Citujem: „Niekedy sa stáva, že detičky sadru skopnú, neviete mu to nejako nasadiť? Alebo aspoň obmotať? Zhrozila som sa. To mali Miškovi o týždeň na to robiť tenotómiu. Doktor ho chcel nechať len s jednou sadrou na nožičke. Celé mi to nešlo do hlavy. Ešte dodám, že každú sadru som mu mala doma dávať dole ja a tak ísť na presadrovanie.

Rozhodla som sa hľadať pomoc inde, niečo som si našla na nete, jedna mamička mi poradila Občianske združenie Pecka. Hneď som tam zatelefonovala, dovolala som sa veľmi milej pani Gajdošovej, povedala som jej, čo sa nám stalo, upokojila ma, že už budeme v dobrých rukách. V tej chvíli som mala pocit, že už v tom nie sme sami, ale je niekto, kto nám pomôže a aj tak bolo. Spomenula mi doc. Ch. Radlera. Usmernila ma, čo mám robiť, pomohla so všetkým. No keďže doc. Radler je zo zahraničia (Viedeň) vedela som , že to bude finančne náročné. Pýtala som sa sama seba, ako to zvládneme, sme len taká obyčajná rodinka, kde hlavný príjem nosí len manžel. Preto som sa obávala, že aj keď začneme, čo ak sa nám to nepodarí dotiahnuť do konca, mala som mnoho otázok, ale povedala som si, že na tie nie je čas a nožičky sú na celý život. Dostala som kontakt na pána doktora, napísala mu email, odpoveď som mala takmer okamžitú, dostali sme prvý termín o týždeň. Po príchode do ordinácie som bola milo prekvapená, všetko nám vysvetlil, koľko nám bude treba sadier, aby sme nožičky správne pripravili na tenotomiu. Miška prezrel od hlavy až po päty, vedeli sme, ako to bude prebiehať a získali istotu, ktorá nám chýbala. Na druhý deň dostal skutočne sadry, s tými z BB sa nedali ani porovnať. Miško pri tom ani neplakal, občas si aj pospal :).

Chodili sme každý týždeň, spolu s nami už od začiatku pani Goceliaková, ktorá nám pomáhala s prekladom, ale nielen s tým, k Miškovi sa správala úžasne, vždy mu doniesla aj nejakú hračku, veľmi nám pomohla a stále pomáha. Po zložení poslednej 4 sadry boli konečne nožičky v správnej polohe a nasledovala tenotomia.

Pani Goceliaková strávila s nami v nemocnici celý deň, upokojovala ma, že už bude všetko v poriadku, mala pravdu, bola mi veľkou oporou. Posledná sadra po tom zákroku bola na 3 týždne, Po tých 3 týždňoch, ktoré ubehli ako voda, Miško dostal svoje prvé topánočky na tyči, JM dlahy, na 22 hod. denne. Veľmi som sa bála, ako to bude drobček zvládať, ako mu to budem obúvať, ale prišli sme na to :). Miško nemal problém ani so sadrami, bez nich prvé dni ani zaspať nevedel, povedala by som, že všetko lepšie zvládal než ja.

Sme po prvej kontrole, kde nám Doc. Radler dal termín, odkedy bude mať znížený režim, momentálne ich nosí 18/16 hod. Dokáže s nimi všetko, sám si sadne, prevráti sa z chrbátika na bruško a už sa začal aj plaziť, má 7 mesiačikov, robí nám veľkú radosť:). Na začiatku som si myslela, že to nedáme, ale dali sme. Miško je krásny zdravý chlapček. Doc. Radler bola veľmi správna voľba ...ďakujem.

Veľmi pekne ďakujem PECKE za Miškove krásne a hlavne zdravé nožičky, za všetko čo pre nás urobili. Veľká vďaka patrí každej jednej z Vás zo združenia.

Pani Bariovej, ktorej som neustále volala, keď som mala nejaký problém, vždy mi poradila , vysvetlila. Majka, ďakujem si úžasná :).

Ste výnimočné tým, ako doslova zachraňujete naše detičky, slovami sa to nedá ani opísať.

Ste nám ako naša druhá rodina, ktorá nám nepomohla ani z ďaleka tak ako Vy .

Veľmi pekne Vám ďakujem.

Tešíme sa na peckárske stretnutie :). DISKUSIA

pri narodení
zlé slovenské sadry
sadry z Viedne
s dlahami